BRATISLAVA. Keby ste sa tam mohli postaviť, až v štyristostupňovom teple prvej planéty našej slnečnej sústavy, narazili by ste na rozsiahly útvar.
Brázda dlhá až tisíc kilometrov, akási jazva na rozbombardovanom povrchu Merkúra posiatom krátermi, dosahuje výšku až troch kilometrov. A znamená nielen to, že toto teleso neďaleko našej hviezdy má za sebou divokú kozmickú minulosť.
Ale že sa počas svojej existencie zmenšilo výraznejšie, než si astronómovia až dosiaľ mysleli. Možno až o štrnásť kilometrov v priemere.
Chladnejší a menší
Veľké hrebene na povrchu najmenšej planéty nášho solárneho systému si prvý raz všimla v sedemdesiatych rokoch americká sonda Mariner 10. Oficiálne posledné zariadenie zo svojho vesmírneho programu sa k planéte prvý raz priblížilo presne pred štyridsiatimi rokmi a nasnímalo zhruba polovicu povrchu Merkúra.
Vedci vtedy narazili na rozsiahle útvary, ktoré naznačovali, že teleso sa počas miliárd rokov pri svojom ochladzovaní zmenšilo. Odhadovali, že približne o tri kilometre.
„Je to akási merkúrska verzia obrovského pohoria,“ vysvetľuje pre magazín National Geographic planetárny geológ Paul Byrne z Carnegieho inštitútu. „Bola to veľmi dramatická krajina.“
Od roku 2011 však na obežnej dráhe planéty krúži americká sonda Messenger. Tej sa už podarilo zmapovať celý povrch telesa a zistila, že zmršťovanie planéty bolo podstatne výraznejšie. Práve Byrneho tím o tom informoval v štúdii pre Nature Geoscience.
Na počiatku našej slnečnej sústavy bol totiž Merkúr rozžeravené teleso tvorené najmä magmou. Ako sa časom ochladzoval, čiastočne sa scvrkol - dnešné výpočty tak ukazujú najmenej sedem a maximálne štrnásť kilometrov v priemere. Rozsiahle brázdy na jeho povrchu sú pozostatkom po tomto procese.
„Merkúr je anomáliou, pretože sa zdá, že sa scvrkol výraznejšie než Mars alebo náš Mesiac,“ dodáva Byrne. „Teraz však máme o tom procese lepší obraz.“
Veľké jadro
Ešte pred zhruba storočím si ľudia mysleli, že podobné scvrkávanie počas vývoja planét či ďalších kozmických telies mohlo stáť aj za niektorými pohoriami na našej vlastnej planéte. Ako sa planéta zmršťovala, mali vzniknúť štíty a hory na jej povrchu.
Až pred polstoročím vedci ukázali, že táto hypotéza je na Zemi nesprávna - pod povrchom sa pohybujú rôzne tektonické platne a netvoria jeden pevný celok.
No takéto zmenšovanie funguje v prípade Merkúra, kde zhruba 4-tisíckilometrové kovové jadro planéty pokrýva iba niekoľkostokilometrová vrstva skál. Preto ochladzovanie a zmenšovanie tohto jadra malo na planétu výraznejší vplyv.
