Po dlhej zime spolu s mojím obľúbeným dočasným globálnym oteplením prišla jar a zachránila ma od komentovania troch aktuálnych tém.
Po prvé, myslím si, že vedci by nemali voliť – svet meníme poznatkami a nie voľbami. Po druhé: olympiáda bežne stojí miliardy, športovci ako tovar len milióny. Naši vedci tiež za výsledky analogické Kuzminovej opakovanému zlatu dostanú stovky eur. A po tretie? Hanbím sa za náš príspevok k eskalácii na Ukrajine počas olympiády.
Rekordné teplo teda našťastie prinieslo radosť. S jarou sa totiž pre väčšinu vedcov začína práca vonku. Počas prázdnin som vychovával dvoch vedeckých pracovníkov, jedného troj- a jedného šesťročného.
Prešli sme niekoľko maličkých pralesov od lužných po strmé svahy Karpát. Boli sme v strede stáda muflónov, videli sme lane, naháňačku sŕn. Staršiemu vyliezla na hlavu jašterica, čomu sa menší ešte stále smeje.
Našli sme obojživelníky a hmyz, ktorý som nikdy nevidel.
Synovia poobjavovali prastaré stromy s tvarmi, aké väčšinou nachádzam v exotických pralesoch. V najvzdialenejšom bode našich ôsmich výprav za tento týždeň sme boli len dvanásť kilometrov od zastávky MHD v Bratislave.
Syn pri ohni večer povedal, že plameň znie, ako keď mávajú krídlami velikánske motýle. Zmysly sa cibria vekom, ale takto ich už dnes nepočujem. Keď sa raz nešťastne zaľúbim, túto prvú báseň syna určite použijem.
Dúfam teda, že nám s tým oteplením radosť vydrží až do ďalšieho snehu. A doma vychováme naozaj slobodné mysle, čo vydržia pohľad, ktorý dnes nastavuje dokonalé zrkadlo vedy a ktorý by nevydržala žiadna historická osobnosť ani netrénovaná myseľ.
Autor: Peter Vršanský, paleontológ
