Aj s niekoľkými asistentmi stúpa nahor po schodoch. Pomáhajú mu vyniesť zopár ťažkých objektov, kovové aj drevené gule rôznej hmotnosti. Je rok 1590 a pod nakláňajúcou vežou v Pise sa začína zhromažďovať dav zvedavcov.
Ten arogantný ani nie tridsaťročný mladík Galileo Galilei sa chce pustiť do najväčšej autority vtedajšieho sveta. Má ukázať, že Aristoteles sa mýlil a že telesá padajú k zemi rovnakou rýchlosťou, a to bez ohľadu na ich vlastnosti či hmotnosť.
Táto slávna udalosť sa pravdepodobne nikdy neudiala. Jedna z najznámejších historiek zo života Galileiho, možno hneď po samotnom procese s cirkvou a tej, keď benátskym kupcom v prístave predvádzal svoj ďalekohľad, je prifarbený výmysel Vincenza Vivianiho, Galileiho žiaka a historika, ktorý zozbieral a spísal podrobnosti o jeho živote.
No dôležitejšie je toto: v roku 1590 už mal učenec z Pisy dostatok dôkazov na to, aby dokázal, že guru scholastiky nemá pravdu. A že svet nemusí byť nevyhnutne taký, ako tvrdia staré knihy. Galilei však zároveň urobil ešte čosi dôležitejšie, niečo, čím sa prakticky zrodila moderná veda. Experiment a jeho (matematické) zovšeobecnenie.
O pohybe proti Aristotelovi
„V tomto traktáte budeme používať takú metódu, že to, čo má byť povedané, bude vždy závisieť od povedaného a nikdy (ak to bude možné) nepredložím ako pravdivé to, čo musíme objasniť. Túto metódu ma naučili moji učitelia matematiky,“ dočítate sa na úvod krátkeho spisku De motu (O pohybe). Práve tam – útržky zo spisu napokon uverejnil v iných dielach - Galilei opisuje, čo zistil pri svojich pokusoch.
Nie je prvý, kto používa experimenty. Tie systematicky využívali už Leonardo da Vinci, Francis Bacon či arabskí učenci. Zrejme by nebol ani prvým, kto by zo šikmej veže v Pise zhadzoval predmety.
Lenže prišiel s inou revolúciou: ak totiž niečo vykazuje pri pozorovaní nejaké znaky a tieto znaky sa pravidelne opakujú v istom vzorci, prečo by tento vzorec nemohol jestvovať aj pri iných fenoménoch?
Alebo inak. Príroda má svoje pravidlá, tie možno vypozorovať experimentmi. „Najskôr opíš svoje pozorovania a potom z nich urob pravidlo,“ poznamenal si kdesi Galilei počas svojho pobytu na univerzite v Pise.
Velikán neskorej renesancie sa narodil v roku 1564. Jedno zo šiestich detí známeho hráča na lutnu malo už od narodenia problémy s autoritami. A zároveň extrémne nároky na svoje okolie i na seba.
Možno preto spis De motu nikdy Galilei nevydal, keďže s jeho podobou bol údajne nespokojný. Ak by tak urobil, asi by mu to zabezpečilo rýchlu kariéru. A asi by ho zároveň potešilo, že výsledky jeho pokusov potvrdili aj astronauti vo vesmíre. Počas misie Apollo 15 na Mesiaci spustili kladivo a pierko. Galilei sa nemýlil, telesá padali nezávisle od ich hmotnosti.
V strede je Slnko
Je rok 1610. Práve vyšiel Sidereus Nuncius, Hviezdny posol. Pol roka potom, ako Galileo Galilei predstavil benátskej verejnosti svoj ďalekohľad, opisuje úkazy, ktoré pomocou ešte relatívne primitívneho – zväčšoval len osemkrát a obraz bol nejasný – zariadenia pozoroval.
Napríklad, že na Mesiaci sú hory a doliny, presnejšie, krátery a ich steny. Že v Mliečnej ceste sú aj telesá, ktoré nemôžeme pozorovať voľným okom. A okolo Jupitera, nuž, okolo neho krúžia medicejské hviezdy. Štyri mesiace.
Znie to ako banálne zistenie. Lenže podľa predtým prevládajúceho modelu vesmíru, za ktorým v rôznych neskorších podobách stál ešte antický Klaudios Ptolemaios, bola v strede vesmíru Zem. A všetky telesá obiehali okolo nej. Lenže Galilei našiel také, ktoré malo vlastné obežnice a dodal tak zásadný experimentálny dôkaz proti geocentrizmu.
Tým ďalším bolo pozorovanie Venuše o pár mesiacov neskôr, keď si všimol jej fázy.
„Galilei zrazu dokázal vidieť fázy,“ hovorí pre magazín Science historik vedy Stephen Case. „Mohol vidieť mesiace obiehajúce Jupiter. Mal zrazu dôkaz pre heliocentrickú kozmológiu.“
A vtedy sa dostal do rodiaceho sa sporu o podobu sveta, do sporu, ktorý odštartovali reformačné hnutia po celej Európe a na ktorý cirkev reagovala hysterickou protireformačnou politikou. Veda sa stala rukojemníkom tohto sporu a Galileo Galilei, do istej miery aj pre svoju arogantnú a škriepnu povahu, skončil pred inkvizíciou.
Zrodenie vedy a proces
Galileo Galilei býval vždy netrpezlivý. Zároveň mal dar komunikovať a miloval, keď sa mohol predvádzať na verejnosti. To bol jeden dôvodov, prečo sa dostal do sporu s cirkevnými autoritami.
„Až to vyzeralo, že sa stal špecialistom na veci prírodnej filozofie a správal sa tak voči každému, kto bol ochotný počúvať,“ opisuje pre National Geographic talianskeho učenca historik Doug Linder. „Písal traktáty, pamflety, listy a dialógy - a nie takým tým mnohoslabičným štýlom univerzitného pedanta, ale jednoducho a priamo.“
Svojím spôsobom si takúto komunikáciu môžeme predstaviť ako predchodcov dnešných vedeckých magazínov. Protovedci si medzi sebou vymieňali listy a zverejňovali komentáre myšlienok svojich kolegov.
Kým alchymisti svoje postupy a zistenia ukrývali do tajomných šifier a kódovaných jazykov, ľudia ako Galilei otvorene opisovali svoje prírodné zistenia. Galilei si takto napríklad písal s Johannesom Keplerom.
Niekde tu sa napokon zrodilo osvietenstvo. A nezastavil ho ani proces s vtedy už slávnym a váženým učencom. Dňa 13. februára 1633 totiž takmer sedemdesiatročný Galileo Galilei prišiel do Ríma. Prvý výsluch inkvizície sa konal o dva mesiace.
„Galileo, kedysi syn Vincenza Galileiho, Florenťan vo veku sedemdesiat rokov zložil prísahu, že bude vypovedať pravdu a potvrdil to dotykom,“ začína protokol z výsluchu. Napokon ho cirkev – za tento čin sa ospravedlnila až v roku 1992 – odsudzuje na väzenie.
Špekuluje sa, že skutočným dôvodom nie sú pohyby nebeských telies, ale jeho údajný opis atomistickej teórie v diele Il Saggiatore, ktorý podľa cirkvi odporoval eucharistii.
Nech už to bolo akokoľvek, pápež rozsudok prakticky okamžite zmiernil a Galilei napokon dostal domáce väzenie. Svoje myšlienky však odvolal.
Dobové texty sú citované podľa Michael White: Antikrist Galileo, Academia AV ČR, 2011
Priznanie:
Ja, Galileo (...) osobne prítomný pred touto súdnou stolicou, kľačím pred vami, dôstojní a ctihodní páni kardináli, generálni inkvizítori celého kresťanstva proti kacírskej neprávosti, mám pred očami najsvätejšie evanjeliá, ktorých sa vlastnými rukami dotýkam a prisahám, že som vždy veril, teraz verím a s božou pomocou i v budúcnosti budem veriť všetkému, čo tvrdí, káže a učí svätá, katolícka a apoštolská cirkev.
Keďže som - potom, ako mi bolo cestou práva nariadené, že sa musím úplne vzdať zblúdilého názoru, že Slnko je stredom sveta a je nehybné a že Zem nie je stredom sveta a pohybuje sa, a nesmiem túto náuku akýmkoľvek spôsobom zastávať, obhajovať ani učiť, a to slovom ani písmom a potom, čo som bol upozornený, že uvedená náuka protirečí Písmu svätému – napísal a nechal vytlačiť knihu, v ktorej o tejto už zavrhnutej náuke píšem a v ktorej uvádzam veľmi pádne argumenty v jej prospech, bez toho, aby som prišiel s nejakým riešením, vyhlásilo ma Sväté ofícium za krajne podozrivého z kacírstva, teda z toho, že som sa domnieval a veril, že Slnko je stredom sveta a je nehybné a že Zem nie je stredom sveta a pohybuje sa.
Preto, v túžbe zbaviť myseľ Vašich eminencií a všetkých verných kresťanov tohto vážneho podozrenia, ktoré bolo voči mne dôvodne vznesené, s úprimným srdcom a nepredstieranou vierou odvolávam, preklínam a zatracujem vyslovené omyly a bludy, a vo všeobecnosti akékoľvek omyly, bludy a sektárstvo, ktoré sa protiví svätej cirkvi.
A prisahám, že v budúcnosti už nikdy nepoviem, ani nebudem tvrdiť, slovom ani písmom, nič, prei čo by voči mne mohlo vzniknúť podobné podozrenie.
Galileo Galilei,
22. jún 1633, Rím
