Maľby môžu ukrývať viac, než ukazuje zrak. Pod povrchom krajiny či rozkošného života leží množstvo úzkostlivo nanesených vrstiev farby. Vytvárajú zložitú trojrozmernú štruktúru, ktorú diváci vôbec nevidia.
Teraz však technika zapožičaná z biomedicínskeho výskumu sľubuje reštaurátorom a historikom umenia hlbší pohľad do vnútra malieb. Bez toho, aby ich poškodila.
Od rakoviny k maľbe
„Ak chce teraz reštaurátor pochopiť trojrozmernú štruktúru vrstiev maľby, takmer vždy si vezme do ruky skalpel,“ hovorí Warren Warren, chemik a biomedicínsky inžinier z durhamskej univerzity Duke.
Väčšinu času strávil vývojom laserových systémov, ktoré zobrazovali ľudské tkanivá. No keď pred rokmi navštívil výstavu o falšovaní umenia v londýnskej Národnej galérii, zamyslel sa, čo by sa tak mohli kunsthistorici a reštaurátori naučiť o dielach, keby mali prístup k novým zobrazovacím technológiám.
Jedna z metód, na ktorých Warren vtedy pracoval, využívala presne načasované pulzy lasera. Tie excitovali molekuly vo vzorke a ako získavali a strácali energiu, emitovali signály. Slúžili na nájdenie „odtlačkov“, ktoré odkryli chemický mejkap. Táto metóda sa využívala najmä na študovanie biopigmentov ako melanín v koži. Warren sa preto zamyslel, či by to nemohlo fungovať aj s inými pigmentmi? Napríklad, povedzme, s farbou?
„Postavili sme laser, ktorý bol dobrý na diagnostiku rakoviny kože. A potom sme si uvedomili, že ten istý laser by sme mohli použiť na preskúmanie renesančných diel,“ hovorí.
Pozrieť sa dnu
Nízkoenergetické pulzy sa dostanú hlboko do maľby a vytvoria jasný obrázok podpovrchových štruktúr.
Tím už technológiu otestoval na renesančných maľbách. Podľa štúdie v PNAS odhalila, že aj keď v jednom prípade bol výsledok farebne rovnaký, maliar použil rôzne pigmenty na ich vytvorenie. Warren však dúfa, že jeho prístup pomôže aj pri odhaľovaní falšovania.
Autor: Lizzie Wade
