BRATISLAVA. Michael Küppers, planetárny vedec Európskej vesmírnej agentúry, dostal štyri pozorovacie okná. Nemusel hľadieť príliš ďaleko, Herschelov vesmírny ďalekohľad nasmeroval kúsok za Mars.
Dnes už nefunkčný infračervený teleskop zamieril na Ceres, vôbec najväčšiu trpasličiu planétu, ktorá obieha v pásme medzi Marsom a Jupiterom. Küppers mal totiž tušenie, ktoré sa čoskoro potvrdilo. Teleso, čo objavili už na úplnom začiatku 19. storočia, má vodu. A v dvojici chocholov ju vystreľuje do svojho kozmického okolia.
Voda na trpaslíkovi
Fakty
1 Ceres
Trpasličia planéta, ktorá obieha v pásme planétok za Marsom.
Má priemer zhruba 950 kilometrov.
Objavili ju 1. januára 1801.
Sonda Dawn k nej priletí vo februári budúceho roku.
Astronómovia už nejaký čas podozrievali Ceres, že sa v jeho vnútri či na jeho povrchu môže ukrývať vodný ľad. Všetky náznaky však boli skôr nepriame.
Vedci si napríklad na povrchu malej mikroplanéty všimli minerály, ktoré zjavne prišli do styku s vodou. V priestore okolo telesa objavili aj molekuly, ktoré zvyčajne zostávajú po vode. No až teraz priamo dokázali prítomnosť vody a vodnej pary.
„Ceres je jednoducho ľadovým objektom, na ktorom by mohol existovať podzemný oceán,“ hovorí pre magazín National Geographic Küppers. „No toto je prvým jasným objavom vody v pásme planétok.“
Podľa štúdie v magazíne Nature astronómovia namierili infračervený ďalekohľad na Ceres a skúmali žiarenie. Všimli si, že v istých vlnových dĺžkach narazili na absorpčné stopy. A tieto anomálie presne zodpovedali charakteristikám vodnej pary, ktorá sa objavovala iba na dvoch asi šesťdesiatkilometrových miestach.
„Nevieme, čo tieto regióny sú,“ vysvetľuje pre Nature Küppers. „Ale je fascinujúce, že chocholy vychádzajú len z takýchto ohraničených miest.“
Poletíme na Ceres?
Záhadou teraz zostáva, čo je vlastne príčinou takýchto vodných gejzírov. Vysvetlením by mohlo byť napríklad podpovrchové more spolu s vnútorným teplom trpasličej planéty. Prípadne dopady meteoritov odkryli ľadové vrstvy pod povrchom, ktoré pomaly sublimujú. Svoju úlohu môže zohrávať aj žiarenie zo Slnka.
Odpoveď by tak už o rok mohla priniesť americká vesmírna misia Dawn. Sonda pred viac ako rokom opustila planétku Vesta a v súčasnosti letí k Ceresu.
„Nemusíme preto teraz hádať,“ dodáva šéfvýskumník misie Christopher Russell. „Asi o rok tam budeme. Keď tam dorazíme, zistíme, čo sa tam deje, ako a odkiaľ sa berie tá voda.“
Už teraz sa však Ceres zaradil k mesiacom Enceladus a Európa, kde už vodu našli. Keďže je bližšie ako sprievodcovia Jupitera a Saturnu, je aj lepším cieľom na budúce kozmické misie. Dokonca aj s človekom na palube.
Nedávny výskum totiž ukázal, že let na Ceres by pre budúcich astronautov nebol oveľa nebezpečnejší ako misia na Mars. A minimálne vody by tam mali dostatok. Odhaduje sa pritom, že takáto misia by trvala zhruba dva roky a výskumníci by mohli na povrchu takmer tisíckilometrového telesa stráviť sto dní.
