Mohlo by sa zdať, že projekt urýchľovača LHC objavom Higgsovho bozónu splnil svoj cieľ.
Páni Englert a Higgs idú za svoju teoretickú predpoveď do Štokholmu a za samotný experimentálny objav si azda raz po Nobelovu cenu pôjdu aj ľudia z CERN-u.
Pripomína to iný veľký projekt: americký program Apollo z rokov 1961 až 1972 s vytýčeným cieľom dostať ľudí na Mesiac a naspäť. Po pristátiach na Mesiaci bol cieľ dosiahnutý a program Apollo sa skončil. S letmi na iné objekty slnečnej sústavy sa nepočítalo.
Objav Higgsovho bozónu sa pre LHC javí tým, čím bolo pristátie na Mesiaci pre Apollo. No v skutočnosti to tak nie je.
LHC pokračuje zrážkami protónov pri dvojnásobných energiách, ktoré plánujeme spustiť na jar 2015. Načo?
Na ich štúdium máme dobrú teoretickú motiváciu, ktorú sa tu pokúsim vysvetliť. Higgsov bozón je jedinou elementárnou časticou, ktorá sa nevrtí, nemá spin. Z rovníc vidíme, že nulový spin je podstatný pri počítaní príspevkov do jeho hmotnosti.
Jej odmeraná hodnota je mc2 =125 GeV. No pre nulový spin výpočet, ktorý zohľadní kvantové vlastnosti nášho sveta, prirodzene dáva veľkú hmotnosť - rádovo takú veľkú, ako len teória dovolí. Výsledok je výzvou na hľadanie fyzikálneho dôvodu, prečo meriame 125 GeV a nie ešte oveľa viac.
Preto bol postavený LHC.
Prirodzene, veľké kvantové korekcie k hmotnosti možno usekne supersymetria, možno niečo, čo nám ešte nenapadlo. Takýto objav bude mať veľký dosah a svojím významom ďaleko predčí Higgsov bozón.
Autor: Tomáš Blažek, fyzik
