Americký prvostupňový súd nedávno rozhodol, že skenovanie celých kníh a ich následné sprístupnenie vo forme útržkov v službe Google Books predstavuje tzv. férové použitie (fair use), na ktoré nie je potrebný ani súhlas a ani platba odmeny autorom. Neúspešný žalobca už oznámil, že sa proti rozhodnutiu odvolá.
Problém nie je v tom, že by Google nechcel autorom zaplatiť. Súdom odmietnuté mimosúdne vyrovanie dokazuje opak.
Google však nemal autorom ako zaplatiť. Až 80 percent skenovaných diel v projekte Google Books boli tzv. osirelé diela, ku ktorým sa nikto nehlásil. Autor, resp. jeho dedič je tu buď úplne neznámy alebo sa ho nemožno dopátrať. Ako ale digitalizovať autorskoprávne chránené kultúrne dedičstvo keď sa niet koho spýtať a komu zaplatiť?
Riskovať súd
Google sa rozhodol digitalizovať bez súhlasu. Samozrejme riskoval tak súdny spor. A ten sa aj skoro dostavil.
Medzitým však spoločnosť spoznala neobmedzné benefity služby Google Books. A v tejto situácií, už bolo ťažké povedať službe nie. Podobne ako kedysi internetovému vyhľadávaniu. Google tak už druhý krát prevalcoval autorské právo tým, že ukázal aké nepostrádateľné benefity určitá autorskoprávne sporná služba pre spoločnosť a autorov prináša.
Z právne nemožného tak urobili nezvrátiteľné nie právnici Google, ale všetci užívatelia služby, ktorých chválospevy nemohol súd prepočuť.
Pri posudzovaní férovosti použitia sa totiž súd musel najmä sústrediť na to či je použitie autorských diel zo strany Google dostatočne transformatívne, aký je jeho spoločenský benefit a nakoľko naopak negatívne ovplyvňuje trh s knihami.
Sudca Chin posúdil, že všetky faktory podporujú férovosť, a teda legálnosť konania Google. Ako inak však mohol rozhodnúť o službe ak jazykovedci, štatistici a historici ukazovali tisíce možností jej novátorského využitia, knihovníci ďakovali za zjednodušenie ich práce a zachovanie kultúrneho dedičstva, a ešte aj autori poukazovali na nové zdroje príjmov.
Rozhodnutie je preto síce dobrá správa, no predstavuje len druhé najlepšie riešenie. V prvom rade len veľké firmy ako Google sú schopné držať takmer desať rokov pri živote službu, ktorá musí najprv prevalcovať autorské právo aby mohla byť akceptovaná.
Opatrnosť v aspektoch biznis modelu, s akou Google musel službu Google Books spustiť (neexistencia inzercie), si pritom tiež startup firma často nedokáže dovoliť.
Aj preto rozhodnutie newyorského súdu neumožňuje novým inovátorom len tak zopakovať úspech Google ani dnes. V druhom rade preto, že sudca musel zrejme kolaterálne akceptovať ako zadarmo aj také použitia diel, z ktorých by inak mohli benefitovať autori (systematické zobrazenie úryvkov).
Chybné autorské právo?
Paradoxne, si takéto kolaterálne vyprázdnenie „vrecka autora“ zapríčinilo samo autorské právo. Ak by totiž nebolo tak tvrdé a umožňovalo aj rozšírené licencovanie osirelých diel bez súhlasu dotknutého autora, newyorský súd by určite dnes neumožnil aby napríklad používaním Google Books mohla byť z knihy systematicky vyťažená jej podstatná časť bez náhrady odmeny.
Lenže sudca nemôže prepisovať zákon. Musí si vybrať len z existujúcich možností. A keďže prvé najlepšie riešenie mohol zabezpečiť len americký zákonodárca, súd si vybral druhé najlepšie riešenie.
O to kurióznejšie je, že ak by sa tento spor odohral do konca vo väčšine štátov EÚ, vrátane Slovenska, výsledok by bol zrejme horší ako americké druhé najlepšie riešenie.
Európske súdy totiž nemajú možnosť flexibilne posudzovať férovosť použitia ako ich americkí kolegovia. Ich ruky sú zviazané smernicou o autorskom práve v informačnej spoločnosti, ktorá presne vymenúva na aké účely možno diela použiť bez súhlasu autora.
Transformatívne použitie, aké si však vyžaduje projekt Google Books, neumožňuje ani jeden z nich. Sudcovia môžu preto len zaťať zuby a dúfať, že strany spor nakoniec vyriešia mimosúdne skôr ako ich bude zatracovať verejnosť pre ich neodvratné rozhodnutie.
Aj slovenskému sudcovi by tak, aj pri najlepšej snahe o flexibilný výklad autorského práva, neostávalo nič iné, len službu zakázať a zvrátiť tak spoločenský vývoj o desiatku rokov. A to platí aj do budúcna, keďže nová smernica o osirelých dielach dáva digitalizačné oprávnenie len verejným kultúrnym inštitúciám, a nie podnikateľom.
Rozhodnutie newyorského okresného súdu by nás preto aj v Európe malo prinútiť zamyslieť sa nad tým aký cieľ chceme vlastne autorským právom dosiahnuť. Ak je cieľom rozumná odmena autorov za súčasného umožnenia technologického progresu spoločnosti, zdá sa, že dnes kráčame úplne niekde inde.
Autor je právnik think-thanku European Information Society Institute (EISi).
Autor: Martin Husovec
