Stalo sa to neočakávane. Môj svet bol les. Trávil som dlhé mesiace na expedíciách študovaním, kreslením a fotografovaním sibírskych tigrov a zvierat, ktoré nikto nikdy nevidel.
Len tak pre seba, blízkych a dievča, ktoré som ľúbil. Len s fľašou na vodu, zápalkami a nožom. Oveľa vzrušujúcejšie mi pripadalo túlať sa po ďalekých krajinách len so skúmavkou a fotoaparátom, ako predstava prijímania Nobelovej ceny vo fraku. Chcel som pochopiť svet a vytvoriť celosvetový mier – teda, po slovensky povedané - veľmi som chcel ohúriť to dievča. Aj preto som prijal výskum pod záštitou OSN.
Lenže teraz sa to zvrtlo. Projekty sa podarili, zachránili sme viac ako stotisíc veľkých cicavcov, výsledky výskumu si prečítala miliarda ľudí – čo je, aj keď sa to nemusí tak zdať, oboje pravda – a stali sme sa celebritami. S tým prišiel aj najväčší slovenský grant, jediný, z ktorého si môžem vylepšiť nielen výskum, ale aj plat. Dostal som ho ako jeden z najmladších vedcov na Slovensku.
Trošku som sa tu vychvaľoval kvôli trom deťom a ich mame na šesťročnej materskej, a tak mi tých stopäťdesiat eur, ktoré k platu dostanem, dúfam nikto mimo akademickej obce nebude závidieť.
Prečo to píšem? Pretože to je zároveň odpoveď na otázku, prečo sa vlastne nezbalím a neodídem aj s rodinou niekam za vidinou desaťnásobku. Pretože aj keď s najlepším príjmom na Slovensku, bohatstvo ma neovplyvní – radšej sa vrátim na začiatok, ku koreňom vlastného zvedavého srdca. A to je tu, doma.
Autor: Peter Vršanský, paleontológ
