BRATISLAVA. Ohromné búrky plné bleskov udierajú atmosférou Saturna. Šľahajú medzi oblakmi vrchných vrstiev a svojou silou a energiou rozbíjajú molekuly metánu.
Oslobodené atómy uhlíka sa následne naviažu jeden na druhý, vytvoria akési sadze a pomaly klesajú nadol do stále hustejších vrstiev plynnej planéty. Zvyšuje sa teplota i tlak, sadze sa postupne menia na grafit a asi šesťtisíc kilometrov od vrchnej vrstvy atmosféry začnú vznikať diamanty.
Práve takto si procesy na Jupiteri a Saturne predstavuje dvojica vedcov, ktorí svoje myšlienky predstavili na výročnom stretnutí planetárnej divízie Americkej astronomickej spoločnosti. Tvrdia dokonca, že na najväčších planétach našej slnečnej sústavy padá dážď plný diamantov.
Oceán diamantov?
„Poznáme teplotný limit pre pevné diamanty. Ak je teplejšie ako asi osemtisíc Kelvinov, začnú sa topiť,“ hovorí pre magazín National Geographic Kevin Baines.
„A dnes precíznejšie poznáme aj tlakové a teplotné štruktúry vnútri Saturna a Jupitera. Dokopy nám tieto dva výsledky hovoria, že pevné diamanty môžu jestvovať na oboch planétach, a to v rozsiahlych oblastiach.“
Vedci predpokladajú, že ako látky postupne klesajú nadol atmosférou joviálnych planét, začínajú sa pevné diamanty topiť. Až vznikne akýsi diamantový dážď, pričom len na Saturne môže vzniknúť takýmto spôsobom asi tisíc ton diamantov ročne.
Na Jupiteri zase môžu byť v jeho atmosfére také extrémne podmienky, že v nej bude jestvovať diamantový oceán - no diamanty sa budú postupne meniť a miešať s vodíkom, až vzniknú iné látky.
Ako cukor
Nie všetci odborníci však s podobnými myšlienkami súhlasia. Problémom je totiž hneď prvý krok.
Tým je metán a jeho rozklad - lenže na Jupiteri aj Saturne je len málo tohto primitívneho uhľovodíka.
Odhaduje sa, že na Jupiteri tvorí metán len 0,2 percenta a na Saturne pol percenta atmosféry. Uhlíka na vytváranie diamantov pritom nie je zrejme dosť ani na Uráne a Neptúne, kde sa ho v atmosfére nachádza niekoľkonásobne viac.
„V takýchto zriedených systémoch termodynamika uprednostňuje zmiešavanie,“ zdôrazňuje pre magazín Nature David Stevenson z Caltechu. „Je to úplne rovnaká termodynamika, ktorá vysvetľuje, prečo sa malé množstvo cukru či soli rozpustí vo väčšom množstve vody, obzvlášť za vyššej teploty.“
