ŠTOKHOLM, BRATISLAVA. Nositeľmi tohtoročnej Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu sú James E. Rothman, Randy W. Schekman a Thomas C. Südhof.
Švédsky inštitút Karolinska ich ocenil za ich objav mechanizmu, ktorý reguluje pohyby vezikúl, čo je hlavný transportný systém v našich bunkách.
Vezikula, alebo takzvaný transportný mechúrik je drobná štruktúra vo vnútri bunky. Jej úlohou je skladovať a prenášať niektoré organické látky, prípadne napomáhať ich spracovaniu.
„Moja prvá reakcia bolo, môj ty bože," priznal sa podľa denníku Guardian Randy Schekman, keď sa dozvedel o svojom ocenení. „A to bola vlastne aj moja druhá reakcia."
Na správne miesto
„Títo vedci vyriešili záhadu, ako si bunka organizuje svoj transportný systém," píše sa v stanovisku Nobelovej komisie. „Každá bunka je totiž fabrikou, ktorá vytvára a vyváža molekuly."
Medzi bunkami sa presúva množstvo rôznych látok. Niektoré slúžia napríklad na prenos signálov medzi jednotlivými neurónmi. Aby tento prenos vôbec mohol fungovať, aj v rámci bunky sa musia látky nejakým spôsobom transportovať.
Práve na to slúžia takzvané membránové vačky či mechúriky, ktoré slúžia ako akýsi obal na inkriminované molekuly.
Trojica laureátov Nobelovej ceny objavila molekulárne princípy, ktoré riadia, ako sa tento náklad doručuje na správne miesto a v správnom čase, pripomína inštitútu Karolinska.
„Dnešná Nobelova cena je správne načasovaná a dokonale zaslúžená," komentoval tohtoročných laureátov Patrik Rorsman z Oxfordskej univerzity.
„Študovali a vysvetlili základný, fundamentálny proces. Ich objavy môžu mať klinické aplikácie v liečení psychiatrických ochorení, ale dôležitejšie sú možno najmä preto, že teraz chápeme, ako bunky pracujú."
Opísali mechanizmus
Schekman objavil gény, ktoré sú pre takýto prenos v bunke nevyhnutné. Rothman odhalil bielkovinový mechanizmus, ktorý vezikulám umožňuje splynúť s ich cieľom - molekulou, a tak ju prenášať.
Südhof zase ukázal, ako signály riadia tieto mechúriky tak, aby vedeli, kedy a kde presne majú „vyložiť“ svoj náklad.
James E. Rothman sa narodil v roku 1950 v Spojených štátoch. Doktorát má z Harvardovej školy medicíny, neskôr pôsobil na MIT a Stanfordovej univerzite. Dnes pôsobí na Yalovej univerzite.
Randy W. Schekman sa narodil v roku 1948 rovnako v Spojených štátoch, študoval na Kalifornskej a Stanfordovej univerzite, kde získal pod vedením Nositeľa Nobelovej ceny Arthura Kornberga doktorát. Pôsobí v Berkeley.
Thomas C. Südhof sa narodil v roku 1955 v Nemecku, doktorát získal na Gottingenskej univerzite. V osemdesiatych rokoch sa presunul do Spojených štátov a dnes pôsobí na Stanfordovej univerzite.
Ceny v minulosti
Fakty
Kedy udelia ceny
Pondelok: fyziológia alebo medicína
Utorok: fyzika
Streda: chémia
Štvrtok: literatúra
Piatok: mier
Pondelok 14. 10.: ekonómia
Známu cenu (Nobelpriset i fysiologi eller medicin) udeľuje švédsky inštitút Karolinska od roku 1901.
Dosiaľ bolo udelených 103 Nobelových cien za fyziológiu alebo medicínu, ocenených nevyhlásili v rokoch 1915, 1916, 1917, 1918, 1921, 1925, 1940, 1941 a 1942. Počas vojen sa mnoho Nobelových cien neudeľovalo, v niektorých prípadoch sa však komisia rozhodla, že vzhľadom na okolnosti peniaze za ocenenie radšej presunie na ďalší rok.
Len 38 ocenení získal jeden laureát, ženy ocenili desaťkrát. Priemerný vek laureáta je tesne pred šesťdesiatkou, najmladší nositeľ, Frederick G. Banting ju v roku 1923 získal ako tridsaťdvaročný "za objav inzulínu".
Najstarší nositeľ mal 87, Peyton Rous získal nobelovku v roku 1966 "za objav vírusov indukujúcich tumory".
V roku 1939 prinútil Adolf Hitler Gerharda Domagka, aby prestížne ocenenie neprijal. Laurátom Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu sa stal za „objav sulfonamidu Prontosilu, prvého lieku účinného proti bakteriálnym infekciám“.
Len raz v histórii ocenenia došlo k prípadu, že sa jeho laureátmi stali rodinní príslušníci. V roku 1947 získali Nobelovu cenu manželia Gerty Theresa Coriová a Carl Cori „za objav mechanizmu, ktorým sa glykogén v tele mení na glukózu“.
Ako funguje nominácia na Nobelovu cenu?
Nobelova komisia každý rok rozpošle takzvané pozvánky tisíckam akademikom, univerzitným profesorom či vedcom (vrátane minulých laureátov ocenení) z rôznych krajín, ktorí následne nominujú svojich kandidátov na konkrétne Nobelove ceny v danom roku. Komisia sa pritom snaží osloviť čo najväčší počet relevantných inštitúcií.
