Keď žiadate o vedecký grant, musíte napísať, koľko hodín v ktorý rok tomuto projektu venujete. Niekedy aj tri, štyri roky dopredu. Ako vedec máte k dispozícii dvetisíc hodín na rok.
Každá ministerská agentúra vás upozorňuje, že tých dvetisíc hodín nesmiete prekročiť. A už vôbec nesmiete mať od jednej agentúry dva granty naraz, to neprichádza do úvahy.
A koľko hodín by ste si naplánovali na teóriu relativity?
Samozrejme, Edison ani Einstein žiadne štátne granty nemali. A možno to bola ich hlavná výhoda. Nemuseli riešiť verejné obstarávanie, štrukturálne fondy ani hodiny v grantoch a plánovanie publikácií na päť rokov dopredu. Mohli sa venovať tomu, čo vedia – robiť vedu a každý tú svoju.
Podporiť vedu
O viac ako sto rokov neskôr sme sa ako spoločnosť zhodli na tom, že vedcov podporíme z verejných spoločných zdrojov, ale zároveň vymýšľame, najmä tu na Slovensku, najrôznejšie prekážky, ktoré neplnia tento zámer, no z tradície sa udržujú. Niekedy mám pocit, že boli vymyslené len zo zlomyseľnosti, ináč si tie nezmysly neviem vysvetliť.
Niekto z diskutujúcich na SME označil vedcov za zlodejov verejných zdrojov. Neviem, či to bol niekto z grantových agentúr, ale viem si to predstaviť.
Niektorí z tamojších úradníkov sa k nám správajú tak, akoby sme naozaj tie verejné zdroje kradli. Že sú platení z tých istých zdrojov a na rozdiel od vedcov žiadnu vedeckú produktivitu nevykazujú, na to sa zabúda. Tam by sa napríklad dalo ušetriť. Alebo je tam niekto ako Einstein na patentovom úrade?
Všetkým rovnako?
Hodiny v grantoch mali zaručiť rovnostárstvo. Len aby niekto nedostal viac grantov. Nepomohlo. Vedci sa naučili strategicky plánovať a hodiny rozdeľovať do viacerých projektov. Lenže jeden vedec nemôže mať viac ako jeden projekt, nech pekne Edison najprv rieši žiarovku a na gramofón nech si zažiada až o tri roky.
Akoby cieľom nebolo podporiť najlepších, ale čo najviac vedcov. Hlavne pekne priemerne, žiaden nadpriemer sa netoleruje. Našťastie, všetko dôležité už bolo vymyslené, či nie?
Autor: lekár, vedec
