Na súčasné možnosti by sa dala považovať za kus z múzea. Pamäť jej počítača je 69,63 kilobajtu, čo je 240-tisíckrát menej, ako má najnovší iPhone. Vysielač, ktorým komunikuje s riadiacim strediskom, má 23 wattov, čo je výkon žiarovky v chladničke. Na Zem dorazí signál s výkonom jedna desatina miliárd miliardtiny wattu.
Napriek tomu dokázala práve táto 36-ročná sonda to, čo nikto pred ňou. Voyager 1 sa ako prvý posol našej civilizácie dostal do medzihviezdneho priestoru, kde už slnečné častice nemajú dominantný vplyv. Z užšieho hľadiska sa dá povedať, že sonda opustila našu slnečnú sústavu a ako prvý ľudský vynález blúdi v priestore medzi hviezdami.
Keďže vedci sa sporili celý rok o to, či 25. augusta 2012 sonda dosiahla túto hranicu, definitívne potvrdenie americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA) minulý týždeň vo svetových médiách trochu zaniklo. Napriek tomu, že odborníci tento prelom prirovnávajú k prvému oboplávaniu zeme či dokonca k pristátiu človeka na Mesiaci.
„To zasa nie,“ oponuje Karel Pacner, známy český popularizátor vesmírneho výskumu, ktorý sledoval vesmírne preteky od začiatku. „To, čo dosiahla sonda Voyager 1, je však obrovský krok. To, že sa dostala až do medzihviezdneho priestoru, je pre mňa zázrak,“ dodáva.
Na vonkajšie planéty
Keď ju v roku 1977 spolu so sesterskou sondou Voyager 2 vypustili do vesmíru, sotva niekomu niečo podobné napadlo. Jej cieľ bol skromnejší, no aj tak veľmi ambiciózny - preskúmať vzdialenejšie planéty našej slnečnej sústavy. Pôvodne mali byť obe sesterské sondy súčasťou programu Mariner a mali sa volať Mariner 11 a Mariner 12.
K misii pritom pomohla vzácna zhoda okolností, aká sa opakuje len raz za 175 rokov. Všetky planéty za Marsom, teda Jupiter, Saturn, Urán, Neptún, ako aj Pluto, ktoré vtedy ešte označovali za planétu, sa koncom 70. rokov mali nachádzať zhruba v jednej línii. Sondy ich tak mohli preskúmať všetky naraz.
„Nikto vtedy netušil, že Voyagery budú tak dlho fungovať," hovorí Karel Pacner. Ako spomína, správa o vypustení sond Voyager 1 a 2 bola v malom zaznamenaná aj v socialistickej československej tlači, ale nešlo o „žiadne oslavné správy".
Už predtým skúmali planéty Jupiter a Saturn sondy Pioneer 10 a Pioneer 11. Tie momentálne tiež smerujú do medzihviezdneho priestoru, no už ako bezduché telesá. Vedci stratili kontakt so sondou Pioneer 10 v roku 2003. Voyager 1 a Voyager 2 sa mali okrem týchto planét pozrieť zblízka ako prvé ľudské objekty aj na Neptún, Urán a Pluto.
Nejaké medzihviezdne lety sa vtedy neplánovali. „Boli jedna alebo dve vedecké konferencie, kde sa diskutovalo o možnostiach niečo také vyslať, ale nič viac. Hovorilo sa o sonde, ktorá by prešla dva, tri svetelné roky od Slnka," spomína Pacner. Dodáva, že Sovietom sa o tom ani nesnívalo, keďže na niečo také nemali prostriedky.
Sopky aj červená škvrna
V auguste 1977 vyštartovala zo Zeme ako prvá sonda Voyager 2, o dva týždne neskôr ju nasledovala Voyager 1. Išli v obrátenom poradí, no Voyager 1 mal priamejšiu trajektóriu k Jupiteru.
Voyager 2 ako prvý objekt preskúmal Neptún aj Urán a je momentálne tiež na ceste do medzihviezdneho priestoru. V súčasnosti sa nachádza vo vzdialenosti 15 miliárd kilometrov od Slnka, teda necelých 103 astronomických jednotiek. Jedna astronomická jednotka predstavuje vzdialenosť Zeme od Slnka.
Dosiahnutím medzihviezdneho priestoru sa Voyager 1 stal podľa Pacnera „kráľom medzi všetkými sondami". Významné objavy však dosiahla sonda na svojej ceste už predtým.
V roku 1979 sa priblížila k Jupiteru. Okrem unikátnych záberov objavila napríklad v jeho atmosfére aj Veľkú červenú škvrnu – komplex búrok, ktorý sa pohybuje proti smeru hodinových ručičiek. Na Jupiterovom mesiaci Io našla aktívne sopky – vôbec prvé aktívne vulkány mimo našej planéty. Okolo Saturna a Jupitera videla tiež niekoľko dovtedy neznámych mesiacov.
Po Saturne sa vedci rozhodli, že namiesto Pluta sa bližšie pozrie na Saturnov mesiac Titan. Aj vďaka tomu dostala sonda priamejší smer do medzihviezdneho priestoru.
Voyager 1 mal pôvodne iba päťročnú životnosť. Neskôr ju predĺžili na dvanásť rokov. V súčasnosti však už letí vesmírom 36 rokov a je trikrát tak ďaleko, ako je Pluto od Slnka (od Zeme je 18,7 miliardy kilometrov alebo 125,6 astronomickej jednotky).
Signálu, ktorý vysiela cez 3,7-metrovú parabolu, trvá vyše sedemnásť hodín, kým dosiahne riadiace stredisko na Zemi. Aktívny kontakt by mal vydržať do roku 2020, prípadne 2025, keď sonde zrejme dôjde energia z plutónia.
Ako je to možné, že sonda navrhnutá ešte v 70. rokoch, keď mnohí ľudia, čo na misii pracujú, ešte neboli ani na svete, stále pracuje?
„Sonda s veľkou rezervou splnila hlavnú výzvu kozmického inžinierstva – dlhodobú spoľahlivosť v nehostinných kozmických podmienkach,“ hovorí Ján Baláž u Ústavu experimentálnej fyziky SAV. Podľa neho použili rádiovo odolné komponenty či zálohovali kritické systémy.
„Nutná bola však aj určitá dávka šťastia, pretože elektronické systémy v kozme sú ohrozované výronmi energetických častíc zo Slnka aj galaktickým kozmickým žiarením,“ dodal Baláž.
Kam smeruje
Vedci už dlho sondu nedokážu pozorovať, vedia, kde je, len vďaka signálom. Ak však Voyageru dôjde šťava, stíchne aj samotná sonda.
Putovať vesmírom bude Voyager rýchlosťou 56-tisíc kilometrov za hodinu aj naďalej. Nemieri priamo k žiadnej hviezde. No ak ho niečo nezastaví, tak za 40-tisíc rokov sa dostane na dostrel (dva svetelné roky) od hviezdy AC + 79 3888.
Ak by sa z istého dôvodu pokrok ľudstva v dobývaní vesmíru zastavil, bude Voyager 1 spolu s ďalšími štyrmi sondami, ktoré mieria do medzihviezdneho priestoru, vrátane New Horizons, ktorá preskúma Pluto, jedinými vesmírnymi poslami našej civilizácie. Pre cudzie rasy nesie Voyager 1 odkaz na zlatej platni.
Podľa vzoru sond Pioneer 10 a 11 na nej prináša základné informácie o našej civilizácii. Informácie o pozícii nášho Slnka, ale aj nahrávky hudby z celého sveta (vrátane Bacha, Mozarta či Chucka Berryho) či zvuky z planéty ako hlas veľrýb či plač dieťaťa.
Prípadných mimozemšťanov tiež pozdraví v 55 jazykoch, vrátane češtiny či poľštiny, ale aj jazykom starých Sumerov.
„Záznam sa prehrá iba vtedy, ak sú vo vesmíre vyspelé civilizácie, ktoré ho brázdia. No vypustenie tejto fľaše do vesmírneho oceánu hovorí niečo veľmi nádejné o živote na tejto planéte,“ povedal svojho času podľa Nasa.gov známy americký astronóm a popularizátor vesmíru Carl Sagan, ktorý vyberal obsah záznamu.
Fyzik Baláž: Je to priekopnícky výskum okraja slnečnej sústavy
Sonda s veľkou rezervou splnila hlavnú výzvu kozmického inžinierstva: dlhodobú spoľahlivosť v nehostinných kozmických podmienkach, hovorí Ján Baláž z Ústavu experimentálnej fyziky SAV.
Ako je možné, že tá sonda aj po desaťročiach funguje?
Sonda s veľkou rezervou splnila hlavnú výzvu kozmického inžinierstva: dlhodobú spoľahlivosť v nehostinných kozmických podmienkach. Jej konštruktéri to zrejme zabezpečili prísnou technologickou disciplínou, použitím radiačne odolných komponentov s najvyššou kozmickou kvalifikáciou, spoľahlivými obvodovými riešeniami, zálohovaním kritických systémov a náročnými kvalifikačnými testami.
Ako?
Významnú rolu zohral aj spoľahlivý rádioizotopový energetický zdroj. Nutná však bola aj určitá dávka šťastia, pretože elektronické systémy sú v kozme ohrozované výronmi energetických častíc zo Slnka a aj galaktickým kozmickým žiarením, ktorého častice môžu mať aj enormné energie s potenciálne devastačnými účinkami.
Čo je pre vás najväčší vedecký prínos misie Voyager-1?
Najväčším prínosom misie je priekopnícky výskum okraja Slnečnej sústavy a medzihviezdneho priestoru, kde už slnečný vietor ustáva, keďže ho prekonáva plazma a "protivietor" z okolitých hviezd. V týchto vzdialených končinách ešte nič vytvorené človekom nebolo, takže čokoľvek namerané v tejto oblasti je unikátne a veľmi cenné pre lepšie poznanie "nášho domova" v Galaxii.
Kam by sa mal teraz podľa vás uberať vesmírny výskum?
Za veľmi dôležitý považujem výskum a investície do oveľa výkonnejšieho vesmírneho pohonu, než máme teraz. Je veľmi potrebný nielen na zaujímavé cestovanie vesmírom, ale aj na záchranu ľudských životov pri hrozbe zrážky Zeme s iným kozmickým telesom. V tomto sa nedá vylúčiť ani ohrozenie celej našej civilizácie. Už dnes sme mali mať pohon, s ktorým by sme trebárs mohli Voyager-1 hravo predbehnúť za pár mesiacov.
Tomáš Prokopčák
