Hodnotenie kvality takej abstraktnej činnosti ako je veda, nemôže byť ideálne. V celom svete je aspoň pre základný výskum kritériom kvality publikačná činnosť.
Možno diskutovať o nedostatkoch takéhoto prístupu, ale kto bol čo len mesiac na renomovanom zahraničnom vedeckom pracovisku, určite zistil, že „publication record“, h-index prípadne kumulatívny „impact factor“ sú výrazy, ktoré pozná každý vedec.
Niekde rozhodujú o kariérnom postupe, inde o plate či získaní grantov. Až človek krúti hlavou, či tie čísla a zoznamy sú až také výpovedné.
My máme percentá
Ešteže toto na Slovensku nemusíme riešiť. Úradníci na ministerstve školstva nepoznajú h-index, za to si vymysleli vlastný skvelý parameter – autorský podiel.
Pri vykazovaní publikácií má každý autor nahlásiť, koľko percent publikácie mu patrí - pričom priamo v príslušnej vyhláške je pohrozené, že ak súčet nahlásených percent nebude sto, publikácia nebude evidovaná.
Samotné evidovanie publikácií vo vlastnej absolútne nepoužiteľnej databáze – aspoň v rámci UK – je slovenský nezmysel.
V celom svete používajú Web of Science, Scopus, PubMed... No my máme Evipub.
Publikácie sa samozrejme hodnotia všade – citovanosťou, časopisom, v ktorom boli vydané, subjektívnymi parametrami.
Ak ste autorom výbornej publikácie, ešte sa pozerá na to, či ste prvým autorom – zrejme ste odrobili väčšinu výskumu, alebo posledným autorom– výskum ste zastrešili, koordinovali, dodali základnú hypotézu.
Počet znakov
Keď však spomeniem zahraničným kolegom, že si tu určujeme percentuálne podiely na publikáciách, kolegovia sa schuti smejú. Ak predsa autor spĺňa autorské kritériá, bez jeho prispenia by daná publikácia vôbec nevznikla.
Ako sa dá taký podiel potom určiť? Na základe čoho? Vraj podľa počtu napísaných znakov.
Osobne túto kocúrkovinu ignorujem, aj keby som mal byť sám, čo dúfam, nie som. Ak niekto poznáte toho človeka – určite úradníka –, čo to vymyslel, dajte vedieť.
Autor: lekár, vedec
