Koľko ľudí je v tejto chvíli vo vesmíre? (rozhovor sme robili 5. septembra, pozn. autora)
Presne šesť, z nich jedna žena. Jedenásteho septembra sa však traja vracajú na Zem, čiže tam ostanú dvaja muži a jedna žena.
Koľkí mali česť byť tam hore za celé desaťročia?
Spolu ich bolo 531.
Osobne ste sa stretli s 201 z nich. Ako na vás pôsobili?
Nerád by som ich hádzal do jedného vreca, absolútny kozmonaut neexistuje. Niekto tým žil a dodnes žije, iní to brali len ako normálnu súčasť práce, teda služobnú cestu.
Viem, znie to zvláštne, okolo kozmonautov je aureola supermanstva, ale v čase, keď vrcholil program Apollo, teda let na Mesiac, mnohí ponuku odmietli. Tá misia ich nezaujímala, zdala sa im nudná. Dokonca sú ľudia, ktorí sa prihlásili na inzerát v novinách, štyrikrát leteli raketoplánom do vesmíru a vrátili sa k svojej práci.
Atraktivita tejto profesie sa teda trochu preceňuje?
Poviem to inak. Prví kozmonauti v USA aj Sovietskom zväze neboli extratriedou, ale druhá až tretia kategória pilotov. Tí americkí pôvodne medzi kozmonautov ani nechceli ísť, lebo to považovali za úroveň cirkusového vystreľovania človeka z kanóna do siete.
Dôvod?
Vtedy mali za úlohu len nasadnúť do stroja, absolvovať let, pristáť na padáku a vyliezť von. Charles Yeager, ktorý predtým ako prvý prekonal rýchlosť zvuku, vtedy povedal, že si v živote nesadne do stroja, z ktorého sedadla by predtým musel zotrieť opičie hovienko. Narážal na to, že už skôr cestu do vesmíru absolvovali šimpanzy.
video: Prednáška Tomáša Přibyla na tému Kam, preboha, kráčaš, americká kozmonautika?V čom bol problém v Sovietskom zväze?
Nik tamojším pilotom nepovedal, že ide o výber kozmonautov, a tak sa báli, že ich od stíhacích lietadiel prevelia k vojenským vrtuľníkom, ktorých bol zúfalý nedostatok. Pre tých, čo sa preháňali vysoko na oblohe v stíhačkách, bolo plahočenie sa kdesi pri zemi ústupom zo slávy. Až neskôr v oboch krajinách piloti pochopili, že let do vesmíru je cestou na výslnie a k mimoriadnemu dobrodružstvu.
Český prezident Zeman tvrdo bojoval za to, aby sa veľvyslancom v Rusku stal Vladimír Remek, teda prvý československý kozmonaut. Z výslnia tohto typu sa teda dá žiť desaťročia.
V USA, ktoré majú takmer 300 kozmonautov, môžu žiť zo starej slávy len starší, trebárs tí, čo boli na Mesiaci, alebo pionieri, ktorí brány vesmíru otvárali. Tých je totiž málo. Ale dnes, keď raketoplány v priebehu rokov „nasekali“ stovky kozmonautov, majú síce ich mená prestíž, určite im však neotvárajú dvere vždy a všade.
V Rusku je to podobné, najviac znamená stará garda. Kto dnes dokáže vymenovať súčasnú posádku kozmickej stanice? Kto pozná mená ruských kozmonautov za posledné dva roky? Je to už teda tak trochu tuctové povolanie.
Remek bol v Československu jediný.
Preto si ho, podobne ako na Slovensku Ivana Bellu, pamätajú a vážia. Nebudem hodnotiť Remeka z hľadiska politickej nominácie, ale disponuje niečím, čo nemá nik iný – titulom hrdinu Sovietskeho zväzu. Ten v Rusku otvára všetky dvere spôsobom, aký si tu nedokážeme predstaviť.
Kozmonautom, ktorí ho kedysi získali, zaručoval v danej dobe nesmierne výhody. Vezmite si, v akej biede žili ľudia v ZSSR pred 50 rokmi. Tí s titulom mohli cestovať, do smrti dostávali letenky od Aeroflotu zdarma, získali daču, autá, dovolenky v najlepších letoviskách. A Remek má tento titul ako jediný žijúci Čech. Ak to dokáže chytiť za správny koniec, v Rusku má otvorené všetky dvere. Kedykoľvek.
Ako stará je myšlienka dobývania vesmíru?
Bola tu odjakživa. Ľudia si všímali, že nad nimi sú veci, ktorých podstatu si nedokážu vysvetliť, vzhliadali k nim s posvätnou hrôzou. Spomeňme doteraz pretrvávajúce povery o tom, že kométy prinášajú smolu, hladomory, nešťastia a vojny.
Ľudská zvedavosť pozrieť sa na tie veci zblízka, vydať sa za nimi a ohmatať si ich, preto rástla. Samozrejme, primárne výpravy boli plodom vojenských technológií. Prvé kozmické rakety boli odvodené od vojenských a mali na hlavu protivníka zniesť smrtonosné bomby.
foto: Tomáš Přibyl s posádkou raketoplánu Endeavour STS-134
(historicky posledný let tohto raketoplánu)Sovietom šlo len o prvenstvá, nie o serióznosťČakalo sa, kam v priebehu desiatok rokov povedie vypustenie prvej družice?
Pred jej štartom nikomu nenapadlo, aký prospech by ľudstvo vôbec mohlo mať z lietania do vesmíru. No dobre, je tam Mesiac, slniečko, sú tam hviezdy, ale čo z toho?
Teraz si predstavte, že na obežnej dráhe zrazu krúži Sputnik, malá guľa s priemerom 58 centimetrov a váhou 83,6 kilogramov. Teda zanedbateľné nič, ktoré sa vojde do bežného smetiaka. Zrazu si však generáli uvedomili ohromný potenciál – že tam hore na guli môže byť fotoaparát. Už by neboli odkázaní len na snímky špiónov a informácie z druhej ruky, ale mohli by beztrestne lietať okolo celej planéty.
Niekomu potom napadlo – a čo keby sme tam mali vysielač? Nemuseli by sme naťahovať drahé a zraniteľné káble a pritom mohli vysielať cez oceán. A čo keby kamera nebola iba vojenská, ale i meteorologická? Že by sme v reálnom čase vedeli, kde sa tvoria hurikány, a mohli včas evakuovať priľahlé oblasti? Tých nápadov by som mohol menovať desiatky.
Počiatky kozmonautiky sa týkajú druhej svetovej vojny a obdobia po nej?
Určite, veď už nacistické rakety V2 svojím spôsobom lietali do vesmíru. Nedosiahli obežnú dráhu, ale magické číslo 100 kilometrov, ktoré je dnes medzinárodne uznávanou hranicou kozmického priestoru, prekonávali často.
Kedy prídu na rad živé tvory, bolo otázkou času. My, laici, máme zafixované, že prvým bol pes Lajka. Platí to?
Ako sa to vezme. Lajka bola prvým živým tvorom na obežnej dráhe, ale v skutočnosti sa už krátko po vojne na palubách rôznych výskumných rakiet vydali do vesmíru iné živočíchy. Nekrúžili však okolo Zeme, iba vysoko vyleteli a vrátili sa späť. Začínalo sa skúmavkami s muškami, neskôr sa tam dostali opičky.
Pokus s Lajkou bol iba propagandistickým ťahom Sovietskeho zväzu. Keď Chruščov videl, aký medzinárodný záujem vzbudil prvý Sputnik, uvedomil si, že vesmír sa dá predávať ako gigantická výkladná skriňa komunizmu. Preto vydal príkaz, že chce ďalšie a ďalšie prvenstvá.
Pozrite si sovietske misie z tých čias, často šlo o také, ktoré sa už nikdy neopakovali, trebárs výstup kozmonauta Leonova do otvoreného priestoru vo vesmíre. Kozmická loď bola navrhnutá len na túto jednu udalosť. Šlo len o získanie prvenstva, nie serióznu a dlhodobú snahu dobýjať vesmír.
Čo vtedy výskumníkov trápilo najviac?
Bazálne otázky. Vy či ja dokážeme pod vodou so zadržaným dychom vydržať 20 sekúnd alebo minútu. Hodinu však nie. Ako je to so stavom beztiaže? Dokážeme v ňom prežiť hodinu, dve, týždeň? Nezabije nás? V roku 1957 to nik nevedel. Ako to bude s príjmom potravy, potením, tepelnou reguláciou, dýchaním, funkciou srdca? Aj preto sa dá povedať, že obeť Lajky nebola celkom zbytočná. Ukázala, že minimálne niekoľko hodín v tom vesmíre existovať dokážeme.
A potom prišiel Jurij Gagarin.
Áno. Že prežije pes či opica, je jedna vec, lenže človek je špecifický. Môže totiž podať osobné svedectvo či priamo ovládať techniku. Neil Armstrong, prvý človek na Mesiaci, pri návšteve Hviezdneho mestečka do návštevnej knihy napísal: „Gagarin nás všetkých pozval do vesmíru.“ A mal pravdu.
Propaganda pokračovala aj pri výbere prvej ženy vo vesmíre. Valentina Tereškovová vraj zo skupiny žien vo výcviku nebola najlepšia, samotný let mala zvládať veľmi zle fyzicky aj psychicky.
Presne tak, výber kozmonautky bol ďalšou slepou uličkou. Udial sa len preto, že ZSSR chcel byť zase prvý. Jednak sa rýchlo musel vyvinúť skafander pre ženy, jednak bolo treba náhlivo vybrať skupinu žien na rýchly výcvik a poslať tak do vesmíru niekoho de facto netrénovaného. Koniec koncov, že šlo len o propagandu, dokazuje aj fakt, že po Tereškovovej sa dlho do vesmíru žiadna ďalšia žena nedostala. Určite teda nešlo o snahu začleniť ich do kozmického programu.
A pravdou je aj to, že Tereškovová bola vybraná na úkor oveľa lepších a skúsenejších pilotiek. Samozrejme, všetky museli mať správny triedny pôvod.
foto: Tomáš Přibyl s rodinou v Kennedyho kozmickom strediskuŠialene to vibruje, kozmonaut neprečíta displejeMáme vycvičených fiktívnych kozmonautov, skúsme si urobiť krátku exkurziu do vesmíru. Ako to bude vyzerať od štartu až po návrat na Zem?
V rakete sedia už niekoľko hodín pred štartom pre prípad, že by sa vyskytli akékoľvek technické problémy – s nimi, so skafandrami, s uzatváraním vstupného prielezu do kozmickej lode. Postupne kontrolujú všetky tlačidlá a prístroje, je ich tam požehnane. Istý kozmonaut raz podotkol, že v živote by mu nenapadlo, že bude hrať na tri klavíry naraz.
Potom už len trpezlivo čakajú na štart. Samozrejme, dôležité je, v akom prostriedku letíme, tak si teraz vymyslime nejakú univerzálnu raketu, ktorá je použiteľná v USA, Rusku, Číne aj Európe.
Čo cítia kozmonauti pri štarte?
Preťaženie. Nie je však jediným problémom, druhým sú silné vibrácie. Zvonku to nevidíme, ale raketa sa vtedy šialene chveje. Bodaj by nie, keď spaliny z raketových motorov majú rýchlosť až 4 kilometre za sekundu.
To sa tam musí dosť nekvalitne pozerať na všetky tie displeje.
Senzory a prístroje sú naozaj len ťažko čitateľné. Keď sa mal pri štarte raketoplánov stlačiť nejaký gombík, veliteľ naň položil prst a nahlas povedal, čo chce urobiť. Pilot mu to nahlas potvrdil a odkývol. Fungovali teda de facto popamäti, lebo tie maličké písmenká pri tých vibráciách čitateľné naozaj nie sú.
Aké preťaženie je pri štarte?
Pri raketopláne 3G, pri rakete 4G. A čím je raketa spotrebou paliva ľahšia, tým viac narastá. Do kresiel ich tlačí až do dosiahnutia obežnej dráhy. Ale potom sa náhle vypnú motory a nastane obrovské ticho. Zmiznú vibrácie, raketa sa prestane trepať a kozmonauti sa strašne rozkašlú.
Prečo?
Lebo hoci sa kozmické lode vyrábajú za prísnych podmienok, všade ostane nejaký prach. Naraz sa dostanú do beztiažového stavu a prach sa vznesie. Kým ho filtre absorbujú a priestor sa vyčistí, majú ho všade – v očiach, krku aj nose. Kašlanie je teda prvým zážitkom, ktorý má každý po dosiahnutí obežnej dráhy.
Kozmonauti sú vtedy stále v embryonálnej polohe?
Áno, hoci v raketoplánoch bolo trochu viac miesta, mohli si viac natiahnuť nohy. V ruskom Sojuze boli „napumpovaní“ traja vedľa seba a vo veľmi malom priestore.
Ako dlho musia vydržať?
Rusi začali používať na medzinárodnú kozmickú stanicu zrýchlenú trasu. To znamená, že loď tam už niekoľko posledných misií neletela 48, ale len 6 hodín. Do cieľa sa teda dostala už po štyroch obletoch Zeme. Činnosti, na ktoré mali kozmonauti dva dni, dnes musia stíhať za zlomok času. To na nich kladie nesmierne nároky, lebo jednu vec dokončujú, druhú už robia a tretiu chystajú. Bez toho, aby sa z tej skrčenej polohy mohli pohnúť.
Keď bezpečne zakotvia pri kozmickej stanici, môžu si utrieť pot z čela, odpútať sa z kresiel, vyzliecť skafander a otvoriť prielez.
foto: Prijímanie potravy v bezváhovom stave môže byť zábavnéZa sekundu zhltne 16 ton palivaPristávanie na Zemi je podobné?
Áno. Sedia v kresle, pôsobí na nich preťaženie a celá raketa sa vďaka vibráciám trepe.
Čo prechod atmosférou? V nej zvyknú rôzne vesmírne objekty zhorieť alebo sa rozpadnúť.
Raketoplán brzdil práve o vrstvu atmosféry. Už pri vletení do jej veľmi riedkych vrstiev sa vo výške asi 120 kilometrov a pri rýchlosti 7 kilometrov za sekundu rozžhavil ako meteor, obalila ho vrstva horúcej plazmy. Na najexponovanejších miestach raketoplánu teplota presahovala 1300 stupňov Celzia. V plazme, ktorú tlačil pred sebou a o ktorú sa opieral, bola teplota až 3000 stupňov Celzia.
Raketoplán potom pokračoval v pristávaní ako klzák, hoci viac-menej neriaditeľný, preto ho mnohí kozmonauti označovali za lietajúcu tehlu. Nemal ani druhý pokus na pristátie. Navyše sa tak dialo dvojnásobnou rýchlosťou oproti bežným dopravným lietadlám a pod desaťnásobne prudším uhlom než ony.
A ruský Sojuz?
Ten pristáva na padáku, ktorý sa otvorí vo výške asi siedmich kilometrov. Ale keďže kozmická loď je stále príliš ťažká, pristáva rýchlosťou 3 až 6 metrov za sekundu, čo je slušná „petelica“. Preto kozmonauti 10 sekúnd pred dosadnutím dostanú povel zatnúť svaly a zuby, aby si neprehrýzli jazyk. Američan Jeffrey Williams, ktorý letel s ruskou loďou Sojuz dvakrát, povedal: „Ak si takto predstavujete mäkké pristátie, nechcem vedieť, ako u vás vyzerá to tvrdé.“
Mnoho procesov počas letu sa riadi zo Zeme. Je veľa momentov, keď všetko závisí len od kozmonautov?
Ak loď prelietava atmosférou rýchlosťou 7 kilometrov za sekundu, je absurdné myslieť si, že by ju mohol riadiť pilot. Ale sú chvíle, keď je to len na ňom. Predstavte si loď, ktorá sa nachádza na odvrátenej strane Mesiaca bez možnosti komunikovať so Zemou.
Keď sa teda Američania vracali späť, motor sa zapaľoval práve na tej strane. V riadiacom stredisku panovalo obrovské napätie, lebo do ničoho nemohlo zasiahnuť. Loď zmizla za Mesiacom, a to najdôležitejšie, či sa vôbec vráti, nik nevedel. Potom sa objavila a všetci čakali, čo kozmonauti zahlásia – či je všetko v poriadku, alebo došlo k najhoršiemu možnému scenáru.
Vieme, koľko pohonných hmôt zožerú autá či lietadlá. Čo rakety?
Záleží na tom, o akej sa bavíme. Ak o Saturne 5, čo bol obor medzi raketami s výškou takmer 111 metrov a hmotnosťou 3000 ton, ten na štarte v priebehu sekundy zhltol 16 ton paliva.
Za prvú sekundu letu sa pritom pohol iba o dva centimetre. Áno, takto pomaly sa začínala cesta na Mesiac. Kozmonauti štart najskôr vôbec neregistrovali, orientovali sa len podľa rozbehnutých hodín.
Plamene rakety olizovali štartovaciu rampu ešte z výšky pol kilometra a zemetrasenie, ktoré vyvolali plamene mlátením o rampu, zaregistrovali seizmometre až v 1500 kilometrov vzdialenom New Yorku. Viete si predstaviť, aký hukot to teda musel byť, keď sa ten kolos zdvihol.
Štartovaciu rampu na Floride som videl aj naživo. Bolo vidieť, že si skúsila svoje. Kilometer od nej je plot, poškodený žiaruvzdornými tehlami, ktoré sú priamo na rampe. Niektoré boli vytrhnuté, nachádzali sa tam diery. Najbližší diváci môžu stáť až 5,5 kilometra od miesta štartu raketoplánu.
Poďme k rituálom. Ruskí kozmonauti pri ceste k rakete omočia koleso autobusu, ktorý ich vezie na štart.
Je to pravda, túto tradíciu „založil“ Gagarin. Zabudol, že pred letom by sa mohol aj vymočiť, lebo hoci mal plienky, načo ich použiť ešte pred štartom? Nechal si teda zastaviť a „poznačil“ pravé zadné koleso autobusu.
Keď šiel o štyri mesiace na štart druhý kozmonaut Titov, nechal si zastaviť na tom istom mieste. A keď tam viezli tretieho kozmonauta, vodič mu už zabrzdil automaticky. Držia sa toho dodnes, zbavené sú toho len ženy, lebo predsa len, sú už v skafandroch a my, muži, to máme pri tomto úkone jednoduchšie.
Keď však odtiaľ letela jedna Francúzka, údajne si niesla moč vo fľaštičke, aby mohla dodržať tradíciu aspoň symbolicky. Jediný kozmonaut, o ktorom viem, že to v Rusku porušil, bol prvý Američan, ktorý letel ruskou raketou, Norman Thagard.
Prečo?
Lebo sa dozvedel, že americkí bulvárni novinári okolo daného miesta rozmiestnili fotoaparáty. Na takých veciach sa odmietol podieľať.
Aké rituály majú Američania?
Tých je veľa, ale spomeniem jeden – keď autobus vezie astronautov na štart, veteráni robia nováčikom isté schválnosti. Tí sú totiž „vyhúkaní“, nevedia, čo všetko ich napriek výcviku čaká.
Veliteľ sa zrazu zdvihne a od všetkých začne pýtať palubné lístky. Starí mazáci už vedia, že si majú prichystať akýkoľvek cestovný lístok. Nováčikovia to v strese vnímajú tak, že konečne idú na štart, Amerika sa na nich pozerá v priamom prenose, a oni zlyhali tak, že si zabudli ešte aj to najdôležitejšie pre vstup do raketoplánu?
foto: Štart! Dvetisíc ton vážiaci kolos sa majestátne zdvíha k oblohe
a každú sekundu spotrebúva tony pohonných látokTechnický zázrak a ekonomická katastrofaRaketoplány už skončili. Kedysi existovala vízia, že prinesú zlacnenie letov do vesmíru, teda aj komerčné cesty pre každého. Na čom to zlyhalo?
Boli to zvláštne stroje. Dokázali toho veľmi veľa, veď boli navrhnuté ako maximálne univerzálne. Vedeli lietať s nákladom aj posádkou zároveň, zložito manévrovať vo vesmíre, zachytávať a opravovať družice, vrátiť sa späť na Zem, pristávať na bežných letiskách, lietať s obrovským laboratóriom v nákladnom priestore. A umožňovali aj lety menej skúseným astronautom.
Preťaženie pri štarte a pristávaní bolo relatívne príjemné, do vesmíru sa tak mohli dostať aj neprofesionáli, teda vedci. Mohol tak letieť aj 77-ročný John Glenn, ktorého do ruskej rakety jednoducho nepustili.
Kde bol teda problém?
V tom, že všetky tieto schopnosti raketoplánu sa nikdy nevyužili naraz. Ak ste ním leteli na nejakú misiu, reálne ste potrebovali len časť tejto kapacity. Všetko ostatné ste však museli vláčiť so sebou.
Ďalším problémom bola ich veľkosť. NASA chcela v porovnaní s tým, čo nakoniec vzniklo, raketoplán so štvrtinovou veľkosťou, čo sa nosnej kapacity týka.
Čo tomu bránilo?
Keď ten program vznikal, pri jeho kolíske stáli dve inštitúcie – americké letectvo a NASA. Muselo sa ustúpiť armáde, ktorá chcela vynášať hore rozmerné špionážne satelity. Vznikol tak predimenzovaný produkt, a keď armáda z programu vycúvala, NASA mala o nohu priviazanú ohromnú guľu, ktorá stála miliardy dolárov bez ohľadu na to, či lietala alebo nie.
Ďalšia vec – pôvodný plán bol, že raketoplán bude pozostávať z dvoch lietadiel na sebe, pričom obe mali byť použiteľné viackrát. To by však stálo 20-miliárd dolárov, teda sumu, ktorú Američania nechceli uvoľniť. Vznikol tak kompromisný stroj, ktorého prevádzka bola príliš drahá. Istý astronaut o raketoplánoch prehlásil, že sú technickým zázrakom, ale ekonomicku katastrofou. Pod to sa podpisujem.
Raketoplánom sa priniesli aj ľudské obete, spomeňme Challenger či Columbiu. Bolo to nutné?
Raketoplány boli extrémne zložité stroje. Challenger doplatil na tlak na rýchle zavedenie tohto typu dopravných prostriedkov do prevádzky. Prehliadali sa tak rôzne nedostatky. Chyba, ktorá zničila Challenger, sa opakovane, dokonca až 14-krát, prejavila už pri predchádzajúcich 24 štartoch raketoplánov. Zdvihnutý prst, že niečo nie je v poriadku, teda existoval.
Columbia bol trochu iný prípad. Pri 113-om štarte raketoplánu došlo k tomu, k čomu už viackrát predtým, ale vždy len v malej miere – k odpadnutiu izolácie z vonkajšej nádrže. Už skôr sa stalo, že drobné kúsky izolácie občas dokonca zasiahli tepelnú ochranu raketoplánu. Tentokrát však odpadla mimoriadne veľká časť a trafila Achillovu pätu stroja – nábehovú hranu na ľavom krídle.
Opäť sa teda podcenili nedostatky, ktoré sa ukazovali už predtým, ale práve vďaka tomu, že nik neprišiel o život, sa považovali za nie príliš nebezpečné. Bola to veľká chyba.
foto: Je júl 1969 a na Mesiac štartuje misia Apollo 11 Technologické fiasko USA zastavil KennedyNa Mesiaci sme boli už pred desaťročiami. Prečo sa naň už nelieta?
Raz som počul jedného profesora vravieť, že „no, to už je dávno, to sme ešte lietali na Mesiac.“ Arthur Clarke zase tvrdil, že „najväčším triumfom ľudstva v 20. storočí bolo, že sa dostalo na Mesiac. Najväčším zlyhaním bolo, že už tam neostalo.“
Program Apollo bol nesmierne náročný, šlo sa až na hranu technologických možností. Stále však šlo len o produkt studenej vojny. Kým Sovieti dosiahli viaceré prvenstvá, nemali žiadnu dlhodobú koncepciu. Jednoducho postavili nejakú vec len preto, aby si urobili čiarku a viac to už neopakovali.
Opticky to ale vyzeralo tak, že Amerika nestíha držať krok.
Nepochybne. Keď odštartoval Sputnik, americké noviny písali o technologickom Pearl Harbore. Uvedomte si, ako tie slová v amerických ušiach rezonovali 15 rokov po skutočnom Pearl Harbore. Ľudia si vraveli: „Rusi majú na oblohe nejakú guľu, čo ak to nabudúce bude atómová bomba?“ Veď Hirošima a Nagasaki vtedy tiež neboli vzdialenou minulosťou. V každom dome sa staval protiatómovy kryt, malým deťom púšťali inštruktážne filmy.
Američania teda videli, že Rusi už poslali hore prvú družicu, prvého psa, človeka, sondu k Mesiacu, priniesli prvú fotku z jeho odvrátenej strany, odštartovala prvá žena, neskôr aj skupinový let... Z pohľadu Ameriky to fakt vyzeralo ako totálne technologické fiasko. Sovieti si naoko robili vo vesmíre, čo chceli, nik vtedy nevedel, že z troch ruských rakiet dve havarujú. To sa jednoducho nehovorilo, ani sa nedalo zistiť. Pritom tam bolo iks nehôd a havárii podobne ako v USA.
Kto to zmenil?
John Kennedy, ktorý bol pritom zaprisahaný odporca kozmonautiky. V predvolebnej kampani dokonca tvrdil, že zruší NASA ako inštitúciu bez výsledkov a požierajúcu peniaze. Jeho poradcovia však premýšľali, čo urobiť. Nakoniec sa s ním dohodli na vyhlásení kozmického programu, ktorý zmaže sovietsky náskok. Šlo o let ľudí na Mesiac.
Znelo to namyslene, ale vtedajší viceprezident Johnson vykrikoval, že sa nechce prebúdzať pod červeným Mesiacom, čím narážal na komunistov. Sovieti si mysleli, že ten projekt je blaf, nebrali to vážne. Svoj program s rovnakým cieľom vyhlásili až v roku 1964, teda tri roky po Kennedym.
Vráťme sa k pôvodnej otázke. Prečo sa už na Mesiac nevraciame?
Bolo to drahé, a keď už bol Mesiac dobytý a Rusi prehrali, Američania sa začali pýtať, načo tam lietať znovu. NASA to, žiaľ, nedokázala adekvátne predať. Miesto toho, aby po Apollo 11 tvrdila, že sa začína nová éra dobývania vesmíru, vyhlásila len, že „Mesiac sme zvládli.“ Traduje sa, že na Kennedyho hrobe sa ráno po akcii objavil lístok s textom „pán prezident, misia je splnená.“
foto: Práce na povrchu orbitálnej stanice v skafandri
patria k najťažším činnostiam kozmonautov Na krvavú cestu na Mars nebudú peniazeSúkromná spoločnosť z Holandska rozbieha projekt jednosmernej cesty na Mars. Ľudia z celého sveta sa môžu za poplatok hlásiť s tým, že vybraní sa stanú prvými osídlencami. Letieť sa má už o deväť rokov. Je to dôveryhodný projekt?
Koncept jednosmernej letenky je dobrý nápad, uvažovali o ňom aj Američania v 60. rokoch. Chceli poslať na Mesiac kozmonauta, kde by ostal s tým, že by mu posielali zásoby, s ktorými by vydržal, kým ho nedostanú späť. Ten koncept teda existuje a skôr či neskôr naň dôjde. Výpravy do vzdialených končín Slnečnej sústavy totiž musia byť jednosmerné. Ak sa vydáte na výpravu trvajúcu desiatky rokov, iná možnosť nie je.
Na projekt, ktorý ste spomenuli, sa však pozerám cez prsty. Vôbec totiž nemá jasné financovanie, nie je tam nič, čo by len trochu garantovalo, že by sa to technicky dalo realizovať. Organizátori nevedia, čo s tým, a myslím si, že nezoženú ani peniaze.
Prečo? Prihlásilo sa viac ako 100-tisíc záujemcov. Nepritiahne to sponzorov kvôli reklame?
Nie, lebo cesta na Mars je nesmierne riskantná. Je veľmi pravdepodobné, nech to bude organizovať ktokoľvek, USA, Čína, Rusko alebo súkromná firma, že pri tejto výprave budú umierať ľudia podobne, ako kedysi umierali námorníci na mori. Koľko mužov vyplávalo a koľko sa ich vrátilo?
Naozaj pôjdu sponzori do „reality šou“, v ktorej potečie krv? Pritom nič nie je isté a už teraz do toho treba pumpovať desiatky miliárd dolárov, čo nie sú rozpočty ani najveľkolepejších olympiád.
Budú dávať peniaze tam, kde všetko môže stroskotať na jedinej technickej chybe už pri štarte? Podľa scenára, o ktorom sa zatiaľ hovorí, to je teda nerealizovateľné. Každý riaditeľ marketingu, ktorý sedí na väčšej sume, investuje radšej do niečoho vďačnejšieho a najmä bezpečnejšieho.
Načo je vôbec dobré lietať do vesmíru?
Vďaka tomu skúmame sami seba. Kedysi si ľudia mysleli, že Zem je placka, ktorú na chrbtoch nesú štyri veľké biele slony, že ide o ostrov v nekonečnom ploskom oceáne. Až neskôr sa zistilo, že to tak nie je.
Poznali sme isté modely fungovania ľudského tela a cez kozmonautiku sa neraz ukázalo, že sme sa mýlili. Napríklad tepelná regulácia človeka funguje inak, zistilo sa to až na kozmickej stanici. Vďaka dobývaniu vesmíru sa zmenili názory aj na reakcie imunitného systému.
Pozrite sa na Mesiac, ako je zvrásnený krátermi, kam všade dopadli rôzne vesmírne telesá. Myslí si niekto, že na Zem nedopadajú, tobôž, ak sa nachádza na tom istom mieste kozmickej strelnice? Rozdiel je len v tom, že u nás sú tie stopy z minulosti zväčša zahladené vetrom, snehom, dažďom, vodou, atmosférou. Žiaľ, stále nedokážeme zistiť, ako často sme boli z vesmíru takto bombardovaní.
Kam smerujete?
K tomu, že Mesiac nám je dobrým modelovým príkladom. Alebo letíme napríklad k Marsu, ktorý má mimoriadne slabú magnetosféru. Kedysi dávno bol rovnako mokrou planétou ako Zem, mal ohromné jazerá, rieky, oceány. Slnečný vietor ho však o tú vodu vďaka slabej magnetosfére „očesal“. To nám dokáže veľa povedať o našej magnetosfére.
Skúmanie Slnka a jeho erupcií zase ukazuje, ako ovplyvňuje Zem cez polárne žiary či geomagnetické búrky, čo má kritický vplyv na fungovanie našich počítačových systémov a mnohých prístrojov.
Pozrime sa na Venušu, na ktorej povrchu je 480 stupňov Celzia a atmosféra hustá ako polievka, siahajúca do výšky takmer 100 kilometrov. Je to teda planéta, ktorá vyzerá ako obrovský skleník. A práve v súvislosti s Venušou sa v 60. rokoch prvýkrát objavil pojem skleníkový efekt. Dnes ho bežne používame a je jasné, že skúmanie vesmíru nám napovie mnoho z toho, čím si raz možno bude musieť prejsť aj naša planéta.
Poviem to ešte inak – predstavte si človeka, ktorý celý život strávi v dome a nikdy nevyjde von. Potom ho vypustíte a on zistí, že les je zelený, voda modrá, slniečko žlté, noc čierna, teda že svet je úplne iný, než to videl predtým. A presne toto je pre mňa kozmonautika – pozeranie sa na veci s nadhľadom a odstupom.
Rozhovor bol autorizovaný, Tomáš Přibyl v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
