Americkí vedci uskutočnili potenciálne veľmi dôležitý objav – že gény blízko ľudských telomér môžu byť „umlčané“, teda ich aktivita potlačená, čo zrejme úzko súvisí s odpoveďou na otázku, ako a prečo starneme. Teloméry sú opakujúce sa sekvencie DNA na konci každého chromozómu.
Bunkoví biológovia Jerry Shay, Woodring Wright a kol. z The University of Texas Southwestern Medical Center v Dallase pred časom zistili, že ľudské bunky starnú zakaždým, keď sa rozdelia, lebo sa pritom skrátia ich teloméry. Po určitom počte delení – keď sú teloméry celkom krátke – sa bunky prestanú deliť. Teloméry tak zohrávajú úlohu akéhosi počítadla „dovolených“ bunkových delení. Väčšine normálnych buniek chýba enzým telomeráza, udržiavajúci teloméry. Telomeráza je naopak aktivovaná u 90 percent rakovín, keď sa bunky delia neobmedzene.
Shay a Wright teraz s Josephom Baurom a Ying Zouom preukázali, že v ľudských bunkách sa vyskytuje takzvaný telomérový pozičný efekt (TPE) – mechanizmus, ktorým možno vypnúť aktivitu génov blízko telomér. Zistili tiež, že intenzita tohto „umlčania“ génov je priamo úmerná dĺžke blízkych telomér. Do ľudských buniek zaviedli krátky úsek DNA obsahujúci luciferázu – enzým, vďaka ktorému svietia svätojánske mušky. Keď sa ocitol pri telomére, aktivita luciferázy bola desaťkrát nižšia, ako keď sa nachádzal v strede chromozómu. Aktivita luciferázy poklesla ešte viac, keď bádatelia použili telomerázu, aby teloméry narástli.
TPE umožňuje vysvetliť súvislosť medzi dĺžkou telomér a delením buniek, ako aj rozdielnosť mladých a starých buniek: skracovanie telomér aktivuje predtým umlčané „gény starnutia“. Shay a kol. pátrajú po prirodzene sa vyskytujúcich ľudských génoch, ktorých vyjadrovanie ovplyvňuje dĺžka telomér.
