LONDÝN, BRATISLAVA. S divokým výrazom na tvári prežíva každý tón. Preberá prstami po klaviatúre, vo vysokom tempe vrství jednotlivé tóny.
Napriek zápalu by však človek predpokladal, že pri hudobných súťažiach, obzvlášť pri klasickej hudbe, nerozhoduje vystúpenie na pódiu, ale iba samotná muzika. Spôsob, akým ju hudobník dokáže pred porotou predviesť.
Nová štúdia však naznačuje, že v klasickej muzike platí skôr to, čo by ste očakávali v zápoleniach popových objavov. Pri určovaní víťaza rozhoduje vizuálny dojem, samotná muzika je až druhoradá. Platí to obzvlášť v prípadoch, keď sú všetci hudobníci dobrí.
Lepšie bez zvuku
Chia-Jung Tsayová bola najskôr klasickou hudobníčkou. A dobrou, vystupovala v prestížnych sálach. Neskôr sa však rozhodla pre akademickú kariéru a okrem muziky získala doktorát aj z behavioristiky.
V hlave jej celý čas vŕtala osobná skúsenosť z hudobných súťaží – akoby pri ich výsledkoch na samotnej muzike až tak nezáležalo, skôr na tom, ako to celé vyzerá.
„Za dvadsať rokov som sa zúčastnila na rôznych súťažiach,“ hovorí podľa Harvard Gazette, oficiálneho denníka Harvardovej univerzity. „Výsledky sa rôzne líšili. Intuitívne som cítila, že v tom hrajú úlohu vizuálne informácie.“
Tsayová preto podľa štúdie v magazíne Proceedings of the National Academy of Sciences nachystala experiment. Skupinám dobrovoľníkov, laikom i profesorom hudby rozdala rôzne nahrávky. Niektoré obsahovali zvuk aj obraz, iné iba zvuk a ďalšie len obraz. Podľa týchto nahrávok zo súťaží v klasickej hudbe mali ľudia určiť, kto napokon vyhral.
Výsledky na jej prekvapenie ukázali, že v prípade zvukového záznamu dokázala ani nie tretina ľudí - vrátane expertov - určiť víťaza. Pri videu, dokonca aj pri obraze bez akéhokoľvek zvuku však víťaza súťaže správne vybrala viac než polovica oslovených ľudí. Navyše takmer nebol rozdiel v úspešnosti medzi laikmi a odborníkmi.
„Ako klasickú hudobníčku ma to znepokojilo,“ priznáva výskumníčka pre magazín Nature. „Bolo prekvapujúce zistiť, že jestvuje taký veľký rozdiel medzi tým, čo považujeme za dôležité pri hodnotení vystúpenia, a tým, čo naozaj berieme do úvahy.“
Prvý je zrak
Odborníci však zdôrazňujú, že takéto výsledky sú vlastne celkom logické a len dobre ukazujú, ako naozaj fungujú naše mozgy.
„Vizuálny kanál je predsa pôvodnejší ako ten sluchový,“ vysvetľuje neuropsychológ Daniel Levitin z kanadskej McGillovej univerzity. Väčšinu informácií totiž spracúva človek vďaka očným podnetom, sluch je ako zmysel významný menej.
Výsledky nového výskumu však nehovoria, že rozdiel medzi otrasným a dobrým hudobným vystúpením nepočujeme. Naznačujú však, že ak sú interpreti na veľmi podobnej úrovni, v skutočnosti sa pri ich hodnotení rozhodujeme nevedome a skôr podľa zraku. A to dokonca aj v prípade klasickej muziky.
Stĺpček Olivera Reháka
Imidžové súťaže
Talentové súťaže patrili ku klasickej hudbe dávno predtým, než sa ich zmocnil pop. Ich porotcovia však majú oveľa väčšiu zodpovednosť než Simon Cowell či Pavol Habera.
Klasiku študuje oveľa viac ľudí, než sa ňou dokáže uživiť, a práve súťaže majú vytriediť tých najlepších. Kto neuspeje ako sólový virtuóz, zostáva mu orchester, ale aj tu musí súťažiť – v konkurze.
Samozrejme, keď je niekto naozaj dobrý, skôr či neskôr sa presadí. Lenže ako ukázal americký priekum, keď je dobrých viac, zaváži imidž. Napríklad ako na súťaži/konkurze vyzeráte alebo čo si oblečiete. Inými slovami to, čo sa zohľadňuje pri šoubiznise, platí aj pri klasike.
Súťaží v klasickej hudbe existuje veľa, aj u nás ich je niekoľko. Porotcu, ktorý by priznal, že nechal vyhrať niekoho, kto mu bol sympatický, asi ľahko nenájdete.
Ale skúste malý test: napríklad počas tradičnej súťaže mladých talentov na festivale BHS si všimnite fotky, šaty či účesy finalistov a tipnite víťaza. Šanca, že sa zhodnete s porotou, je vysoká.
