Dávnejší vedecký stĺpček informoval o tom, že obloha má teplejšie aj chladnejšie miesta, dokonca škvrny s rozmermi zhruba jeden stupeň, čo je dvojnásobok priemeru Mesiaca.
Mikrovlnné reliktné žiarenie ponúka akúsi škvrnitú fotografiu teplejšej a chladnejšej plazmy elektrónov a protónov tesne pred ich spojením do stabilných neutrálnych atómov vodíka niekedy 370-tisíc rokov po veľkom tresku. Ak si to porovnáme s celkovým vekom vesmíru, ten má 13,8 miliardy rokov.
Elektrón a protón síce tvorili neutrálny vodík aj skôr, ale toto spojenie bolo ihneď rozbíjané pri nárazoch, ktoré pochádzali z náhodného tepelného pohybu. Atómy vodíka sa však postupne stávali stabilnými, no až vtedy, keď dostatočne klesla teplota pre rozpínanie vesmíru.
Čo je dôsledkom? Priehľadnosť. Presnejšie, fotóny si neutrálne atómy nevšímajú a až teraz voľne prúdia vesmírom. Raz nám niektoré z nich dopadnú do detektora družice Planck.
A čo sa ďalej deje s atómami? Tie neprúdia voľne ako fotóny. Rozpínanie priestoru má tendenciu ich veľké zoskupenia nafukovať a gravitácia naopak spôsobuje lokálny kolaps, zrútenie sa do galaktických jadier a prvých hviezd.
Keby takéto gravitačné priťahovanie vyhralo úplne, zostala by vo vesmíre jedna veľká galaxia. Vieme však, že to tak nie je. Nami pozorovateľný vesmír obsahuje rádovo stotisíc miliónov galaxií – a z nich jeden milión galaxií zaznamenali v prehľade galaxií s názvom Sloan Digital Sky Survey.
Dosť na to, aby sa v roku 2005 štatisticky podarilo „uvidieť“ v priestorovom rozdelení týchto galaxií pozostatok štruktúry škvŕn známych z mikrovlnného reliktného žiarenia. Volajú sa BAO, teda Baryon Acoustic Oscillations.
Ich dnešný typický rozmer nezávisle potvrdzuje zrýchlené rozpínanie vesmíru. A to je potvrdenie pozorovania vzdialených supernov už z roku 1998.
Autor: Tomáš Blažek, fyzik
