Rekordnou nameranou teplotou vzduchu sa chváli hneď niekoľko krajín, takže trochu zanikajú počty ľudí, ktorých teplo zabilo.
Koľko najviac namerali v celých dejinách klimatických záznamov? Otázka na zapotenie, ani vonku nemusia byť štyridsiatky.
Mexičania dôverujú teplomeru v meste San Luis Potosí, dátumu 11. august 1933 a rekordu 57,6 stupňa, ktorý mal namerať. Iné číslo malo pôvod na hraniciach Sahary, rekordných 57,8 stupňa zaznamenali v Líbyi roku 1922.
A neoficiálne kandiduje na maximum ešte zopár miest. Ako vraví prirovnanie, pre klimatológiu je najvyššia teplota niečo ako Mount Everest. Každý sa rád pochváli, že ho dosiahol a tiež stále revidujú výšku.
Pomýlený teplomer
Vedci v tom mali jasno deväťdesiat rokov. Líbyjský rekord z Al Azizia vzbudzoval podozrenia, oficiálne však nejestvoval dôvod neprijať ho. Až pred troma rokmi sa americký historik počasia pokúsil overiť spoľahlivosť historických informácii a narazil na problém.
Christopher Burt porovnával teplotné krivky každého septembra rokov 1921 - 40. Takto objavil, že kritický 13. september 1922 z miesta merania až tak dobre nepasuje k dátam iných, okolitých staníc.
Rozbehlo sa oficiálne vyšetrovanie a Svetová meteorologická organizácia (WMO) na preskúmanie rekordu zriadila špeciálnu komisiu. Burt tiež patril medzi členov. Do Afriky poslal spolupracovníkovi pokyny, nech na mieste skúma archívy. Uprostred februára však komunikácia utíchla.
Situácia v Líbyi prerástla do občianskej vojny a starodávne teplotné extrémy naraz pôsobili malicherne. Aj komisia prerušila činnosť a sledovala jediný zdroj informácii z krajiny - televízne spravodajstvo. Marcový prejav plukovníka Kaddáfího vedcov vydesil.
„Diktátor si zobral na mušku domácich vedcov, tvrdil, že pracujú pre NATO a nepriateľom posúvajú informácie o počasí,“ spomínal si klimatológ. „V tej chvíli nám napadlo jediné: že náš líbyjský kolega je mŕtvy muž.“
Realita bola menej tragická. Vedec v Líbyi vojnu prežil a potvrdil verdikt, ktorý padol v septembri 2012. Najvyššia teplota podľa organizácie klimatológov nemá pôvod v Afrike. Meracie zariadenie bolo málo spoľahlivé a neskúsený merač číslo pravdepodobne chybne odčítal.
V Údolí smrti
Američania privítali správu, čo maximum posunula na ich kontinent. Malo to byť pred sto rokmi, 11. júla 1913 v Údolí smrti vo východnej Kalifornii.
Nebolo to prekvapivé. Údolie s národným parkom a mnohými prírodnými atrakciami je najteplejšia, najsuchšia i najnižšie položená lokalita v Severnej Amerike. Dno v hĺbke 86 metrov pod morom je takmer bez rastlinstva, okolité holé skaly odrážajú slnečné žiarenie. Prehriaty vzduch stúpa z hĺbky, hore sa ešte viacej prehrieva a cyklus sa opakuje.
Presne ako 10. júla 1913 uprostred vrcholiacich horúčav. Pamätný deň sa k meracej stanici Greenland Ranch vybral istý Oscar Denton s mokrým uterákom na hlave. “Kým som sa vrátil, bol kompletne suchý,“ spomínal.
Na čísle 57 stupňov Celzia si národný park zakladá a pravidelne oslavuje výročia. Na cestu po púštnych atrakciách však na webstránke návštevníkom odporúča klimatizované vozidlo.
Al Azizia v Líbyi: 57,8°C. FOTO: SITA/AP
Death Valley - Údolie smrti neprišlo k odstrašujúcemu menu úplne spravodlivo. Pri putovaní za zlatom tu zomrel len jediný človek. Údolie nie je ani mŕtve, rastie tu tisíc druhov rastlín a žijú jedinečné zvieratá.
Čítajte reportáž z Údolia smrti >>
15-tisíc mŕtvych
Také teplo Európa nezažila možno päťsto rokov. V Srbsku poklesla hladina Dunaja na úroveň, ktorá obnažila zabudnuté bomby z druhej svetovej vojny a ohrozila dopravu. V Portugalsku horel les na ploche veľkej ako Luxembursko.
Alpské ľadovce stratili desať percent objemu a uvoľnené padajúce skaly zavalili turistické chodníky. Najhoršie správy leta 2003 však prichádzali z Francúzska, kde tamojšie horúčavy zabili takmer 15-tisíc ľudí.
Je to málo docenený klimatický zabijak. Napríklad v USA horúčavy zabíjajú každoročne viacej ľudí ako povodne a tornáda dohromady. Je viacero definícií, jedna z nich, že vlna horúčav znamená, keď teploty niekoľko dní minimálne o päť stupňov presahujú dlhodobý mesačný priemer (ten sa ráta z rokov 1961 - 90). Mapa teplôt kritického leta ukazuje Európu mierne nad ním, výnimkou je vnútrozemie Francúzska, ktoré svieti červenou. Keď 11. augusta padol rekord 44 stupňa Celzia, televízne klišé „vpád tropického vzduchu“ už znelo morbídne.
Dve tisícky ľudí, ktorí denne horúčavám podľahli, nestačili pochovávať. Pohrebné služby nechávali telá v poradovníku v chladiarenských skladoch, klimatizovaných dodávkach alebo narýchlo uložené v neoznačených hroboch.
Zomierali na infarkty, mŕtvice, dehydratáciu aj zhoršenie chronických chorôb, či dýchacie problémy v prehriatom stojatom vzduchu. Niektorí sa utopili v riekach pri pokuse ochladiť sa.
V hlavnom meste hlásila pohotovosť denne 2600 výjazdov sanitiek a v čase dovoleniek nedostatok lekárov i sestier. Horúčavy zdvihli augustovú úmrtnosť o 60, v Paríži a okolí dokonca až o 140 percent oproti priemeru.
Vitálne obete
Ľavicová opozícia obvinila pravicovú vládu, že ignorovala varovania a minister zdravotníctva neprišiel späť z dovolenky. Iní tvrdili, že počet lekárov v službe skresal tridsaťpäťhodinový pracovný čas a august, mesiac dovoleniek.
Najviac, úplne paradoxne, nezomierali starší ľudia s podlomeným zdravím, odkázaní na pomoc iných v nemocnici alebo špeciálnom domove. Väčšinou to boli dôchodcovia bez vážnejších problémov so zdravím. Zomierali práve preto, že boli telesne aj psychicky fit a mohli si dovoliť samostatné bývanie.
Zradili ich pre Francúzsko typické domy bez klimatizácie. Tie sa v bežné letá stihnú v noci ochladzovať a cez deň sa neprehrejú. Toto však nebolo typické francúzske leto a seniori bez skúsenosti s extrémom sa nevedeli adaptovať. Niektoré telá nachádzali príbuzní až o týždne neskôr, po návrate z dovolenky.
Má to niečo do činenia s mentalitou národa? Stéphane Mantios z Francúzskeho Červeného kríža sa domnieval, že má.
„Francúzska rodina má v porovnaní s inými európskymi krajinami viacej dislokovanú štruktúru. Postoj, ktorý v spoločnosti prevláda, vedie k tomu, že starší ľudia končia osamelí, zatvorení za dverami bytov alebo opatrovateľských domov – sú skrátka problémom niekoho iného,“ vysvetľoval úradník.
„Tie tisícky starších obetí nezomreli až tak na vlnu horúčav ako na izoláciu a nedostatok pomoci, akútnejšej každým ďalším dňom. A skončí sa to fatálne pri každej kritickej situácii, ktorá príde.“
Sal Luis Potosí v Mexiku: 57,6°C. FOTO: SITA/AP
