Vy skúmate íly?
Áno.
Keď niekto povie, že skúma íly, predstaví si človek pôdu. Prečo sa ňou zaoberá chemik, a nie trebárs poľnohospodár?
Najprv treba povedať, že existuje veľa rôznych ílov, ktoré sa vzájomne líšia svojím minerálnym aj chemickým zložením a tým aj vlastnosťami. Celosvetovo najvýznamnejšie íly sú kaolíny a bentonity, majú rôzne využitie súvisiace s dominantnými minerálmi v nich, teda kaolinitom resp. montmorillonitom. Ich kvalitné ložiská patria medzi významné nerudné suroviny jednotlivých krajín. Väčšina ílov však túto kvalitu nedosahuje. Aj napriek tomu sú tieto užitočné v blízkom okolí miesta svojho výskytu. Keby v tejto chvíli zmizlo okolo nás všetko, čo je z ílov, vyzeralo by to dosť dramaticky.
Prečo?
Nemali by sme záchodové misy a umývadlá, šálky a taniere, klasické tehly a škridle, obkladačky a dlaždice. Zmizli by maľovky a kvalitný papier by sa zmenil na ten podobný toaletnému. Viete si predstaviť jeho použitie v tlačiarňach? Najväčšie priemyselné využitie bentonitov je už dlho v zlievarenskom priemysle – pri odlievaní kovov sa používajú pieskové formy a íl v nich slúži ako lepidlo - aby piesok mal ten tvar, do ktorého sa dá liať horúci kov.
Ďalšie významné využitie je v geologickom prieskume, bentonitové suspenzie sa používajú pri prieskumných vrtoch, stručne – na znižovanie trenia pri vŕtaní do skál. Veľký význam je pri ochrane skládok komunálneho odpadu, kde sa dávajú rohože, tu je bentonit ako utesňujúca medzivrstva. Podobne významná je izolácia od okolia skládok rádioaktívneho odpadu. V poslednom čase výrazne stúpla spotreba ílov v podstielkach pre domáce zvieratá.
Je to pekný príklad toho, ako výrobok predáva obal, ktorý môže byť aj drahší ako obsah. Ľudia si v supermarketoch opakovane kupujú malé balenia, ktoré po prerátaní ceny na tonu materiálu jasne ukážu vyššiu cenu. Aj tu hrá dôležitú úlohu sorpčná schopnosť materiálu.
Vaše smektity sú skupinou ílových minerálov, ktoré vznikajú z vulkanického skla?
Áno.
Ale to predsa vyzerá inak ako prášky, ktoré v laboratóriách máte.
Závisí to od geologických procesov. To vulkanické sklo vznikne, potom zvetrá. V prírode smektity vyzerajú – podľa množstva vody – rôzne.
Čiže z pekných spečených kamienkov vznikne hnusné blato?
Nie úplne, ale nie všetko sú pekné kamienky, ani hnusné blato.
Pritom to blato je asi užitočnejšie.
Ak sa nerozprávate s výrobcom či predavačom šperkov, tak áno.
Íl pri kontakte s vodou napučiava?
Áno, zväčšuje svoj objem. Teraz si síce na to ľudia dávajú pozor, no z histórie sú známe prípady, keď letiská či cesty postavili na bentonitových podkladoch, ich hydratácia, teda namočenie zrážkovou vlhkosťou a následné zväčšenie objemu podložia roztrhalo tieto stavby.
Ako to je možné – ako sa môže kameň či blato zväčšiť?
Hydratuje. Sú tam vymeniteľné katióny, ktoré sú v prírode najčastejšie vápenaté. V najväčšom výskyte bentonitov na svete v USA vo Wyomingu a viacerých okolitých štátoch sodné. V Európe je najvýznamnejšie ložisko na gréckom ostrove Milos. Použitie takéhoto materiálu je ekonomicky dostatočne atraktívne na to, aby sa ťažil, spracovával a predával.
Pijeme blato?
Čo je to vlastne ten íl?
Hornina, ktorá obsahuje viac ako polovicu častíc menších ako dva mikróny. Sú veľmi jemné a malé, pridávajú sa preto aj do kozmetických prípravkov a zubných pást. Na to treba pochopiteľne čistý íl, bez piesku a iných väčších častíc.
Pred chvíľou ste hovorili o smektitoch, tie nejakú súvisia so Smectou, práškom, keď mi je zle?
Áno.
My pijeme ílovitú látku?
Lebo je skvelým adsorbentom. Keď sa obzrieme späť, kedysi bolo živočíšne uhlie jediným podobným produktom v lekárňach. Nebývalo jednoduché presvedčiť dieťa škôlkarského veku s boľavým bruškom, že má skúsiť zjesť takú veľkú čiernu tabletku, aby mu potom bolo lepšie. So Smectou to ide ľahšie. Oba sú lieky s veľkým povrchom a cestou cez tráviaci trakt sú schopné na seba viazať rôzne látky, alebo ich aspoň posunúť, či dostať von. Berú so sebou ďalej látky, ktoré v niektorej časti tráviaceho traktu robia neplechu. Táto schopnosť sa využíva aj v živočíšnej výrobe, do krmiva sa zvieratám pridáva bentonit. V USA sa na toto spotrebovávajú asi 3% celkovej produkcie.
A čo skúmate vy?
Skúmame najmä zloženie ílových minerálov. Občas aj hornín, ale najmä chemické zloženie smektitov. Tie sú chemicky veľmi variabilné a aj preto pre chemikov atraktívne. Skladajú sa z vrstiev, sú to vrstevnaté hlinito-kremičitany, ktoré majú záporne nabité vrstvy a vymeniteľné katióny. Tie sa vymieňajú a dajú sa zameniť za také, aby smektit mal lepšie či požadované vlastnosti. Napríklad, aby sa dobre miešali polyméry – aby sa íl stal hydrofóbny a to sa robí výmenou s organickými katiónmi. Hľadáme i cesty, ako sa niečo dá urobiť v laboratóriu a potom v priemysle.
Vy ste ako kuchári, keď jestvuje požiadavka, na kľúč pripravíte či pomáhate pripraviť látku?
Áno. Ale trochu by som to zmiernil – sami totiž dosť hľadáme, ktorým smerom je atraktívne ísť. Nečakáme, kým nám niekto príde povedať, že toto či tamto treba urobiť. Sami skúšame navrhnúť atraktívne veci. A popri tom sa darí posúvať ďalej aj základné poznatky o využití experimentálnych, najmä spektroskopických metód. V súčasnosti sme jedným zo špičkových svetových pracovísk vo využití infračervenej spektroskopie na výskum ílov. Svedčia o tom pozvania napísať 5 kapitol do 4 kníh, ktoré vyšli v rokoch 2010-2013 v Európe a v USA. Jana Madejová je našou expertkou v tejto metóde.
Keď vylepšujete látky, ako je možné, že súkromné firmy si u vás nepodávajú dvere?
Ony sa občas objavia. S požiadavkou, že za veľmi krátky čas a najlepšie zadarmo treba urobiť niečo také, aby to bolo pre ne výhodné.
Číže prídu a povedia - urobte zázrak?
Do istej miery áno. My sa vieme na všeličo orientovať, no prakticky vždy to býva beh na dlhšie trate. Na Slovensku máme viacero kontaktov a hovoríme im, čo by bolo reálne urobiť. Nie je to však vec, ktorá sa dá ľahko dosiahnuť. Napríklad skúmali sme bentonit z ložiska Lieskovec, ktorý je materiálom s väčším množstvom železa. Použitie takýchto bentonitov býva horšie.
Prečo?
Zistilo sa, že tento íl vyhovuje normám na aplikácie v geotextilných rohožiach. No nedá sa to urobiť s čistým materiálom, ale len tak, že sa zmieša s iným. My sme našli spôsob, ako to urobiť tak, aby to vyhovovalo. Kľúčové je, aká je celková cena a či nie je lacnejšie tam dať iný íl.
Každý sa mi smial
Prečo sa niekto chce stať anorganickým chemikom?
Do značnej miery som bol ovplyvnený svojim najlepším kamarátom, Ivanom Tkáčom. Jeho otec bol profesorom fyzikálnej chémie a spolu sme o všeličom rozprávali. Začalo ma to dosť zaujímať. A druhým faktorom bola inžinierka Mitrová, ktorá vtedy ešte v Dome pionierov a mládeže viedla chemický krúžok v dnešnej Juvente na Búdkovej ulici. Tam sme chodievali a ona chcela a dokázala posúvať naše vedomosti z chémie ďalej.
Vtedy vás najviac bavili pokusy a prelievanie rôznych vecí z kadičky do kadičky?
Aj to. Bolo to ešte v čase, keď sme končili základnú školu. Mali sme asi trinásť rokov.
Deti v takom veku skôr hrajú hokej či futbal ako vymýšľajú s chémiou.
Hrávali sme amatérsky futbal aj hokej, kedy sa len dalo. Ja som tiež závodne plával. Ale toto bolo iba raz do týždňa, bolo to zaujímavé a neváhal som venovať jedno poobedie takejto aktivite.
A potom asi prišla vysoká škola?
Rozmýšľal som, čo bude rozumná voľba. Do úvahy prichádzalo všeličo a keďže obaja moji rodičia sú lekári, mali sme tradíciu skôr v tomto. Ale ani jeden mi nehovoril, že mám študovať medicínu, netlačili. Chémia ma bavila a už v tom čase som bol na československej chemickej olympiáde.
Ako sa vtedy študovala chémia?
Začínali sme vo veľmi provizórnych podmienkach v dnes už neexistujúcej budove, ktorá musela ustúpiť ceste na Nový most. My sme boli dva krúžky chemikov, asi štyridsať ľudí, plus jeden krúžok biochemikov. Tak to bolo prvé roky a vtedy človek premýšľa, akej chémii sa venovať. Išiel som na fyzikálnu chémiu, nie anorganickú či ílovú. Od tretieho ročníka sme už boli vo vtedy úplne novej budove CH-1 v Mlynskej doline.
Prečo?
Snažil som sa lepšie pochopiť fyzikálno-chemické zákonitosti. Tam nás potom bolo šesť, čo bol normálny počet. Z tých šiestich sú dnes traja doktori vied v Bratislave a jeden je významným výskumníkom v Spojených štátoch. Pri ašpirantúre som premýšľal, čo ďalej – a vychádzalo to tak, že ašpirantúru dokončím v termíne a potom bude treba hľadať zamestnanie. No kým sa tak stalo, objavil sa inzerát, že v akadémii vied hľadajú človeka do výskumu ílov a fyzikálna chémia bola jedna z vhodných špecializácii.
Čiže pragmatické rozhodnutie?
Áno. Dôležité však bolo, že ma bavilo, čo som tam dovtedy robil.
A to bolo čo?
Sledovali sme modelovú chemickú reakciu a získavali jej parametre. Bolo to výskumne atraktívne, ale chýbal mi praktický aspekt tejto práce. Už vtedy sme niekoľkí na Katedre fyzikálnej chémie napĺňali aj súčasné volanie po aktívnom zapájaní sa študentov univerzít do výskumu.
Mojím školiteľom bol vtedy docent, dnes emeritný profesor Vladislav Holba. Dosť často sme spolu diskutovali o experimentálnych problémoch a výsledkoch práce. Veľmi dobre sme spolu vychádzali. Mal som jeho dôveru sám rozhodovať o bežných veciach a nechodieval som za ním s maličkosťami. Ale vždy si rýchlo našiel na mňa čas, keď som tvrdil, že súrne potrebujem o niečom hovoriť. Toto sa mi veľmi páčilo a dnes sa snažím mať vždy čas na svojich podriadených.
Prečo sa skúma niečo, čo nie je na nič dobré?
Pretože išlo o metodiku. Nájsť modelovú reakciu a ísť do hĺbky základného výskumu chemickej kinetiky bolo veľmi vhodné. Vymyslieť, ako získať veľmi presné výsledky o nejakej chemickej reakcii.
Čiže ste na čomsi neužitočnom vytvorili užitočný postup?
Nie úplne. Pre prax či výrobu to nemalo priamu aplikáciu, ale pre výskum to bola dobre zvolená reakcia. Zhodou okolnosti bolo, že môj starší kolega, dnes docent Ján Benko. mal tú reakciu ako tému ašpirantúry. A navrhol, že výhodné by bolo merať vodivosť systému. To sa pôvodne donekonečna titrovalo.
Čo je to titrovať?
Pridávať roztok chemikálie do reakčnej zmesi tak, aby tam nastala nejaká zmena. A presne merať objem pridaného roztoku.
A stalo sa čo?
On v začiatkoch svojej ašpirantúry objednal konduktometer z Tesly Brno. A potom vyčíslil rýchlosť pohybu prístroja z Brna do Bratislavy. Ak zaokrúhlime vzdialenosť na 150 km a čas od objednávky po dodávku na 5 rokov, vychádza mi priemerná rýchlosť 30 km/rok, teda 2,5 km/mesiac. Keď sa chce človek pobaviť, prepočet na iné jednotky rýchlosti poskytne atraktívne čísla.
Podstata však bola inde. Jednoducho, on už mal obhájenú svoju dizertačnú prácu a ten prístroj neprišiel. Ja som bol prijatý na ašpirantúru, dokonca už diplomovku som na ňom mal robiť, ale prístroj tam stále nebol. A zrazu prišiel. Takže som mal prístroj, ktorý z Brna cestoval päť rokov a mal som vymyslieť, ako ho konečne využiť. Nájsť metódu na presné merania rýchlostí chemických reakcií. Ideálna situácia pre mňa v tom čase.
Čiže bola práca, na ktorú bol potrebný prístroj. Prístroj nebol, práca sa uzavrela, prístroj prišiel a vy ste ho museli využiť?
Do istej miery áno, ale zdôrazňujem, že aj musel, aj chcel. Atraktívne stále bolo získať tie presné výsledky. To bola výzva. A keďže meranie vodivosti roztokov je veľmi závislé na teplotnej stabilite, aby som mal lepšie výsledky, musel som stabilizovať teplotu v termostate – aby bola lepšia, ako udáva výrobca.
To asi nefunguje tak, že gombíkom nastavím presnú teplotu a ona v tom prístroji bude.
Bol tam kontaktný teplomer, ktorý podľa teploty spájal a vypínal vyhrievanie. Keď voda ochladne, zapne sa, a keď sa zahreje, vypne. A tak opakovane.
Ale to musí byť strašne nepresné.
Na čo najpresnejšie udržiavanie teploty bolo treba krátke časy zahrievania a chladnutia a dosť intenzívne miešanie vody. Pridal som jedno miešadlo, ale to veľmi nepomohlo. Teplota veľkého objemu vody kolísala asi o desatinu stupňa.
A urobili ste čo?
Uplatnil som takú triviálnu vec, na ktorú asi myslel už výrobca. Každý sa mi smial, že to nemôže viesť k dostatočnej stabilite, ale skúsil som to. Termostat je vlastne nádoba v tvare hrnca. V tom je miešadlo a teplomery, elektrická špirála na vyhrievanie, kovová trubica na prietok chladiacej vody a priestor pre vzorku. A s tým sa dodáva aj menší hrniec, ktorému však dovtedy tam nikto nevenoval pozornosť. Tak ja som dal ten menší do väčšieho, pridal miešadlo, naplnil vodou a nechal ju miešať vo väčšom aj v tom vnútornom hrnci. A tie výkyvy teploty boli oveľa menšie.
Proste tam bola kvapalina vnútri oddelená tenkou kovovou stenou od kvapaliny okolo nej. Ak to teda vonku kolísalo o desatinu, v tom menšom hrnci to bolo stále na stotinu. Ešte bolo treba zoptimalizovať obe intenzity miešania pre rôzne teploty a zistiť, že teplota chladiacej vody má byť o 5 stupňov nižšia ako teplota reakcie. To síce nejaký čas trvalo, ale nebol to pri troche trpezlivosti vážny problém.
Tak to ste rádovo zlepšili postup.
No, v prvom rade som musel ešte zohnať teplomery, ktoré by vôbec dokázali presne merať na stotiny v intervale medzi asi 10 a 70 stupňov. A to v tom čase tiež nebolo jednoduché.
A teda?
Niekto mi poradil, aby som zašiel na metrologický ústav, či by nám také teplomery nepožičali. A oni požičali.
Vtedy si vás kolegovia začali viac vážiť, stali ste sa v laboratóriu hviezdou?
Ale nie. Keď som povedal kamarátom, že mi to už funguje, potešili sa, že som o krok ďalej. Podobne, ako ja, keď sa im niečo podarilo. Boli sme fajn kolegovia a pomáhali sme si, keď bolo treba.
No lebo predtým nikomu ani nenapadlo, že by sa o čosi podobné pokúsil.
Dobre, ale to bol taký drobný úspech, ktorý potešil. Že som si poradil s tým, s čím som si poradiť mal, nebolo to nič významné. Nikto iný z nás vtedy tak presne udržiavať a merať teplotu nepotreboval, iba ja, tak som to urobil. Ale potom som videl inzerát, že ústav hľadá do výskumu ílov človeka, ktorý má doktorát z fyzikálnej chémie. A ja som už vedel, že aparatúra mi funguje, domeriam, ale nemôžem ďalej na fakulte ostať.
Tak som sa prišiel pozrieť na pohovor a stal som sa zamestnancom, v roku 1982. Odvtedy som tu. Mal som šťastie v tom, že som mohol asi 10 rokov spolupracovať s Blahoslavom Číčelom, ktorý bol napriek rôznym ťažkostiam a obmedzeniam svetoznámym vedcom aj praktikom v íloch.
Predtým asi 5 rokov pracoval ako expert UNIDO v Bolívii, kde sa zúčastnil vyhľadávania a prieskumu surovín, vypracovania technologických a ekonomických podkladov a realizácie výstavby závodu na výrobu obkladačiek a dlaždíc, ktorého produkty dlhodobo pokrývali ich spotrebu v celej krajine.
Ako si dobre vybrať prístroj
Vy ste vo svojom odbore jeden z najlepších na svete, ako sa dá so svetom držať krok na Slovensku?
Niektoré veci sa nám podarili, ale ja neviem, či som svetová špička.
To tvrdím ja, keďže máte cez stovku odborných štúdií a tisícky citácií. Ako sa to však dá dosiahnuť u nás?
Dá sa to robiť. Našou výhodou je, že robíme s materiálmi, ktoré nie sú príliš drahé. Tento základný výskum prírodných materiálov nie je dramaticky drahý. V medicínskom výskume pritom počúvame o pre nás neobvyklých číslach. A drahé nie sú ani ostatné chemikálie. Robíme s takými spektrometrami, ktoré tiež nie sú špičkovo drahé. Toto všetko dokopy dáva slušné podmienky na to, aby sme mohli súťažiť so svetom.
Ale to je iba prístrojové vybavenie.
Nie, celkovo. Materiál i prístroje. A ešte aj kvalitní ľudia.
No, ale nespomenuli sme platy a pracovné podmienky, či napokon spoločenskú vážnosť vedca u nás.
Spoločenská vážnosť vedca? Nemyslím, že som sa s tým na Slovensku stretol. Iste, robíme za platy, za aké robíme, a tí, čo tu ostali, sa zmierili s tým, že budú platení slovenským spôsobom. My sme napríklad platení podľa pedagogických tabuliek. Jednoducho nie sme dobre platení, ale sme s tým aspoň čiastočne zmierení. Chceme robiť výskum a dosahovať konkurencieschopné výsledky.
A to sa dá?
Kým sme nedávno nedostali fluorescenčný spektrometer z prostriedkov štrukturálnych fondov, kolegovia chodili merať do Japonska. Získali si dôveru japonských partnerov, výrazne prispeli k interpretáciám aj ich výsledkov a získali cestovné granty z Japonska. A teraz si môžu veľa odmerať tu v susednom laboratóriu. Cestujú menej a najmä pre výmenu nových informácií, vyhodnocovanie experimentov a spresňovanie ďalších postupov. V minulosti sme trpeli, pretože sme sa nevedeli presadiť do európskych programov financovania – nemali sme dosť kvalitné prístroje.
To fungovalo ako?
Keď sme napísali, čo chceme merať, na čom a čím chceme prispieť, odpoveď si asi viete predstaviť. Tento hendikep sa ale už odstraňuje najmä vďaka prístrojom získaných z prostriedkov štrukturálnych fondov.
Naozaj? Nie je to tak, že požiadate o prístroj a kým konečne príde, už je dávno zastaraný?
To je teraz problém výberových konaní – ktoré dnes treba asi na všetko. Niektorí ľudia sa snažia znížiť možnosť sprenevery prostriedkov tak, že sa vymysleli úžasné obmedzenia na to, ako presne treba nadefinovať to, čo treba obstarávať. V praxi sa však bráni tomu, aby človek, ktorý chce zohnať kvalitný prístroj, mohol dosť pružne rozhodnúť, aký prístroj to bude. A aké parametre by mal mať.
Lenže tender znie aspoň teoreticky správne.
Lenže keď sa robia tieto obštrukcie v prístrojovej a počítačovej technike, kým sa nadefinuje v nejakom čase „nula“ to, čo sa má kúpiť a potom sa postupuje podľa predpisov s termínmi, aby sa do súťaže mohol zapojiť každý, čo to je schopný a ochotný dodať, trvá to pridlho a o rok, či ešte neskôr, prestane byť zaujímavé to, čo je nadefinované. Alebo sa predajcovia tešia, že prístroje medzičasom zlacneli, ale my v konečnom dôsledku za ne zaplatíme sumu, ktorá bola naplánovaná, teda vyššiu – prípadne by nám za tie peniaze aj chceli dodať niečo lepšie, ale to už potom nejde.
Napríklad?
Zadefinujte si napríklad ako súčasť dodávky prístroja aj notebook, ktorý má nejaké parametre a oni vám to napokon majú dodať až po dvoch rokoch, tak je problém to čo i len na trhu nájsť. Paradoxne, tu cena rastie preto, že požadujete v tom čase už muzeálny typ.
Napokon teda dostanete starý a predražený stroj? Alebo ho ani nedostanete?
Podľa toho, čo sa dá urobiť. Dá sa urobiť to, že sa striktne trvá na podmienkach – to hovorí aj zákon. Väčšina ľudí chce konať podľa zákona. Ale keď príde predajca a povie, že vy mi podpíšete, že vám dodávam presne to, čo je v tých starých podmienkach, a ja vám dodám za vtedy stanovenú cenu celkovo lepšie, ale zo súčasnej ponuky, čo poviete?
To je v konečnom dôsledku výhodné, nie?
Niekedy to však býva aj naopak. Keď predajca nedokáže za cenu spred dvoch rokov zohnať v súčasnosti presne to isté. Lebo sa čosi prestalo vyrábať alebo to stojí viac peňazí.
Čo sa s tým dá robiť?
Nevyznám sa v iných oblastiach. Ale vo výskume by sa nemali klásť nezmyselné podmienky na dlhé výberové konania, malo by to ísť oveľa pružnejšie.
Aké nezmyselné?
V časovom význame. Chápem, že by mala byť snaha získať maximálnu kvalitu za minimum peňazí – alebo aspoň výbornú kvalitu za rozumné peniaze, lebo minimálna cena je v prístrojovej technike vec, ktorá nie je šikovná.
Šéf svetovej spoločnosti
Prístroje tu sú, podmienky tu sú, nerobíte s drahými vecami – ale ste nezaplatení. Čo vás drží robiť vedu na Slovensku?
Bol som všelikde, ale vrátil som sa. Vždy som mal pevnú väzbu na rodinu a krajinu a nikdy som nevidel svoj cieľ žiť trvalo niekde inde. Nemám tak dramaticky zlé podmienky, aby ma to tlačilo k odchodu. Nemám rozhodujúci motív pre odchod.
Vy ste prezidentom celosvetovej The Clay Minerals Society. Ako sa ním stane Slovák?
Ťažko. Spoločnosť sídli v Spojených štátoch a bola to najmä americko-kanadská spoločnosť. Rástla však členská základňa s adresami mimo severnej Ameriky, pribudli členovia, ktorí žijú inde. To sa postupne dostalo aj do uvažovania výboru spoločnosti, teraz ako jej prezident do toho dobre vidím. Položili si otázku, ako voliť funkcionárov - a pribúdali aj takí mimo severnej Ameriky. Voleného viceprezidenta volia všetci členovia spoločnosti a niekde vznikol návrh, že ním mám byť ja. A zvolili ma.
A potom?
To bolo niekedy pred dvomi rokmi. Ďalší rok som bol viceprezident, tento rok som prezident a budúci rok budem bývalý prezident. Nejde tu o kalendárne roky, ale o čas medzi dvoma výročnými konferenciami. Takže prezidentom som od júla 2012 do októbra 2013.
Čo to pre vás znamená?
Najmä more roboty. Administratívy a nekonečného e-mailovania. Prezident môže svojej sekretárke tak trochu prikazovať – ale ona je milá osoba a človek jej prikazuje tak, že ju poprosí. Ona je vo svojej funkcii už niekoľko rokov a mnohé veci vie lepšie, ako funkcionári spoločnosti, lebo každý z nás je prezidentom len približne rok. Prezident nemá možnosť nijako inak ovplyvňovať ostatných členov vedenia, tiež ich môžem iba poprosiť. Sú to profesori na amerických univerzitách a robia to dobrovoľne. Vo svojich zamestnaniach majú mnohé termínované úlohy, ktoré musia uprednostniť.
Podstatou funkcie je teda prestíž?
Ide najmä organizovanie spoločnosti. Bral som ako výzvu skúsiť to robiť z Bratislavy. Je to pre mňa veľmi dobrá a cenná skúsenosť, ale som rád, že sa ten rok už končí.
A táto spoločnosť robí čo?
Robí všetko, čo nejako súvisí s výskumom a používaním ílov. Publikuje odborný časopis a vydáva knihy, organizuje konferencie, poskytuje študentské granty na výskum aj na cestovanie, aj odpovedá na otázky o íloch.
Čo vás baví na vede?
Hľadanie nových závislostí a faktov, ktoré možno nejakým spôsobom nazvať novými. Robíme množstvo vecí, kde zabŕdame do nového. Nie vždy sa dá ísť novou cestou, ale zlepšuje sa to. Hľadať niečo nové je atraktívne – a za to rozhodne platím dlhším ako osemhodinovým pracovným časom. Ako väčšina vedcov.
Máte vedecký sen?
Chcel by som, aby som lepšie rozumel veciam, ktorým zatiaľ rozumiem horšie. A aby sme sa dostali k príprave materiálov či produktov, ktoré by pomohli lepšie využiť najmä slovenské bentonity. Tie možnosti sú a nie sú jednoduché. A tu sú aj malé kroky vpred sú krokmi vpred.
