Vyzbrojený nekonečnou zvedavosťou som v marci 1996 nasadol vo Viedni na lietadlo smerujúce do Tokia. V turistickej triede plno, a tak ma dali do prvej. Tým som začal tušiť, že ma Japonsko chce pekne privítať.
Na letisku ma už čakal jeden z doktorandov univerzity v Tsukube. Počas prvého stretnutia ma japonský profesor vzal do potravín, aby sa uistil, že rozoznám základné potraviny a neumriem od hladu.
Jeho študenti ma ubezpečili, že budova, kde ma ubytovali, je pevná a zemetrasení sa báť nemusím.
Počas nasledujúceho roka som v sebe objavil niekoľko dovtedy skrytých vecí. Prvou bolo fotografovanie.
Fotil som všetko a za každých okolností. Taktiež som v sebe objavil záľubu v japonských prírodných kúpeľoch onsen. Je to neskutočná paráda ponoriť sa vonku do horúcej termálnej vody v prírodnom bazéne vyloženom kameňmi.
Hlavne jeden večer mi zostal aj po 17 rokoch v pamäti. Bolo to v horách a večer ticho snežilo. No a ja ponorený vonku v horúcej vode.
Ďalšou záľubou bola turistika. V záchvate nadšenia som vystúpil na vrchol posvätnej hory Fuji, aby som uvidel východ slnka.
Vďaka tomu som sa neskôr dozvedel, že som úplne normálny. V Japonsku sa hovorí, že existujú dve skupiny nie celkom normálnych ľudí: tí, čo nikdy nevystúpia na horu Fuji, a tí, čo to urobia viac ako raz.
Zvyšok pobytu prebehol štandardne. Netušil som, že o tri roky sa do Japonska vrátim ako čerstvý držiteľ PhD. Ani to, že moje najstaršie dieťa sa tam skoro narodí.
A dokonca ani to, že tam spraví prvé kroky a zje svoju prvú nebábätkovskú stravu (zhodou okolností sme boli práve s manželkou v sushi reštaurácii a potomok neodolal). Ale o tom až nabudúce.
Autor: Martin Hajdúch, biológ
