V posledných rokoch časticoví fyzici venovali hlavnú pozornosť urýchľovačovým experimentom. Fyzika kozmického žiarenia bola v úzadí.
Prečo? Kozmické žiarenie nemáme pod kontrolou, môžeme merať len to, čo z kozmu príde, a to tiež až vtedy, keď to príde. Urýchľovače poskytnú častice, aké chceme a kedy chceme.
Kozmické žiarenie však poskytuje častice s energiami až miliardkrát vyššími ako najvýkonnejšie urýchľovače. Aj vďaka tomu je fyzika kozmického žiarenia opäť príťažlivá.
Vďaka presnému meraniu jeho pozitrónových komponentov sme sa dozvedeli niečo o časticiach tmavej hmoty, ktorej je vo vesmíre niekoľkokrát viac, ako nám bežne dostupnej a žiarivej. Túto informáciu sme mohli získať práve vďaka jeho vysokým energiám. V ľadovcoch sú uložené záznamy o intenzite kozmického žiarenia aj hlboko do minulosti. Môžeme tak čítať napríklad v kozmogénnych nuklidoch, teda v jadrách atómov, ktoré vzniknú v našej atmosfére len v jadrových reakciách vyvolaných kozmickým žiarením.
Vo vzorkách z ľadovcov vidíme krátkodobé, asi rok trvajúce niekoľkonásobné nárasty koncentrácie týchto nuklidov. Príčinou vzniku jedného z nich (priradeného k roku 1460) je zvýšená intenzita kozmického žiarenia. V preklade, výbuchu supernovy.
Časová analýza takýchto vzoriek ľadu nám preto poskytne informáciu o frekvencii takýchto výbuchov i o ich intenzite. Nepriamo nám to však rozpráva príbeh aj o tom, ako často sa budeme radovať, že budeme mať čo skúmať. A ako často sa budeme obávať katastrofických následkov takého výbuchu.
Autor: Jozef Masarik, fyzik
