Akoby ste ho vystrihli z osemdesiatych rokov. Päťdesiatnik v obyčajnom červenom tričku a trošku čudných nohaviciach, len s ponožkami s typickými fúzikmi pod nosom drží svoju rotujúcu gitaru. A spieva pesničku, trošku upravené slová skladby od Davida Bowieho.
Bolo by to ďalšie bežné karaoke, keby všetko ostatné nebolo úplne nezvyčajné. Žiaden bar ani niekoľko drinkov na povzbudenie. Za oknom na dosah ruky je len kruhový výsek do vesmíru, toho naozaj skutočného kozmu, ktorému dominuje pohľad na našu vlastnú planétu.
Asi štyristo kilometrov nad Zemou, na obežnej dráhe obklopený kusmi kovu a zariadenia chrániaceho pred istou smrťou, sa v stave so zníženou gravitáciou vznáša veliteľ Chris Hadfield a spevom sa lúči s Medzinárodnou vesmírnou stanicou.
Stala sa z neho nová nadplanetárna superstar, možno najpopulárnejší astronaut od čias programu Apollo, vesmírny letec, ktorý po rokoch znovu pritiahol širšiu verejnosť k záujmu o kozmickú stanicu za viac než sto miliárd dolárov. Deti mu písali listy, pýtali sa otázky a Hadfiel, skúsený kanadský veterán, opisoval jej i svoj život, výskumy i všetko, čo okolo seba vidí. A robil experimenty.
Ja vám to ukážem
Čo sa stane, keď budete mať mokrý uterák v beztiažovom stave? A čo vtedy, ak sa ho pokúsite vyžmýkať?
Voda neodtečie. Presnejšie: voda ako akýsi zvláštny obal obklopí obrúsok, postupne sa začne rozširovať, presunie sa na ruky a akoby sa na ne prilepila, obklopí ich tenkou vrstvou kvapaliny. Vysvetlenie? Povrchové napätie.
Aj taký bol jeden z experimentov, ktorým Hadfield ukazoval kuriózne zákony života v kozme. A pre kanadských stredoškolákov tak prichystal skutočné experimentálne overenie ich hypotézy o správaní sa kvapaliny vo vesmíre.
Keď pred piatimi mesiacmi štartoval absolvent amerického prestížneho tréningu i veterán z dvoch misií raketoplánu Atlantis na Mir a k ISS, mal na sociálnej sieti Twitter zhruba 20-tisíc sledovateľov. Tento týždeň už jeho správy sledoval takmer milión ľudí a desiatky miliónov videli jeho videá z kozmu.
„Kto by si len pomyslel, že päť mesiacov mimo planéty vo vás vyvolá pocit, že ste k nej bližšie,“ hovorí v ďalšom zo svojich videí z kozmu Hadfield. „Nie preto, že mi chýba. Ale preto, že vidieť planétu takýmto spôsobom, zdieľať to a dostať naspäť odozvu od toľkých ľudí, vlastne okamžite, to vyvoláva zvláštny pocit. Že toto nie je môj individuálny zážitok, ale čosi spoločné.“
Budem hovoriť všetko
Pred tromi rokmi si teraz už bývalý veliteľ vesmírnej stanice sadol spolu so svojou rodinou k večeri a spýtal sa, čo by mal podľa nich urobiť, keď sa najbližšie vydá do kozmu. A ako by mal udržovať kontakt nielen so svojimi blízkymi, ale vlastne aj všetkými obyčajnými ľuďmi, ktorí v konečnom dôsledku celý vesmírny program platia.
Jeho vtedy dvadsaťštyriročný syn navrhol, nech sa prihlási na sociálnu sieť Twitter. A nech píše o svojom každodennom živote - čo vidí, čo robí, a najmä prečo to robí.
„Toľko vecí dokáže v ľuďoch vyvolať záujem,“ hovorí Hadfieldov syn Evans pre CBC. „Chcete, aby sa ľudia zaujímali o vesmírny program. Ak v demokraciách ako Kanada chcete, aby tento program vôbec pokračoval, tak najlepšou možnosťou je práve vyvolať záujem ľudí.“
Otcovi tak vytvoril účet a postupne ho naučil so sociálnou sieťou pracovať. V posielaní správ tak pokračoval aj napriek pomalému a vypadávajúcemu internetu, spojenie spostredkúvalo riadiace stredisko na Zemi.
Ako sa vo vesmíre plače
Iné červené tričko, rovnaké fúzy. Vezme si špeciálne vrecúško s pitnou vodou a trochu si nakvapká do očí. Ďalšia z bežných otázok a demonštrácia toho, či sa dá vo vesmíre plakať. A ak vôbec, ako to asi bude vyzerať.
„Ak to dobre sledujete, tak asi vidíte, že sa mi pri oku vytvára guľôčka vody,“ hovorí veliteľ stanice a po troške pridáva ďalšiu tekutinu. Útvar narastá, podobne ako keď vyfukujete bublinu z bublifuku. „Takže sa bude rozširovať, prejde vám na druhé oko alebo sa vám dostane do nosa. Alebo si vezmete uterák a utriete sa.“
Plakať sa, samozrejme, vo vesmíre dá. Ale slzy jednoducho nebudú padať nadol. Žiadne nadol tam totiž z pohľadu gravitácie nie je, nič nepriťahuje veci k zemi. A to platí rovnako pre mokrú utierku či pre akýkoľvek predmet, ktorý astronauti zabudli prichytiť. Vrátane seba.
Prvé časti Medzinárodnej vesmírnej stanice sa dostali do kozmu v roku 1998. Ruský modul Zaria prepojili s americkým Unity a o dva roky neskôr sa na stanicu vybrali prví ľudia. Odvtedy sú tam dvanásť rokov.
Aj keď o užitočnosti takéhoto drahého kozmického laboratória sa už dlhšie špekuluje, nie je lepší spôsob, ako dlhodobo sledovať správanie ľudí v stave so zníženou gravitáciou. A ani ako skúmať následky, ktoré napríklad na kostiach či svaloch takýto pobyt zanecháva. Pre prípadnú misiu k Marsu sú pritom podobné informácie kľúčové.
„Kedysi, v tých starých časoch byť astronautom znamenalo byť osamelou rehoľou. Nik o nich veľa nevedel a ich pôsobenie vo vesmíre bolo veľkou neznámou,“ dodáva pre britský denník Guardian Kevin Fong, riaditeľ londýnskeho univerzitného centra pre vesmírnu medicínu. „A teraz sme videli tú zmenu, padnutie zábran medzi ľuďmi, ktorí zažili vesmír a tými, ktorí by ho zažiť chceli.“
V utorok v noci pristál Chris Hadfield spolu Tomom Marshburnom a Romanom Romanenkom na juhu Kazachstanu. V kozme všetci traja strávili 144 dní.
