Je to jeden z najúspešnejších vedeckých príbehov v minulom storočí. Ukázal, že politici všetkých krajín sa dokážu spojiť a odvrátiť hrozbu, ktorej čelí celá planéta. V 80. rokoch začala byť touto hrozbou znižujúca sa ozónová vrstva, ktorá chráni našu planétu pred škodlivým ultrafialovým žiarením z kozmu.
Ničia ju freóny - ľuďmi vytvorené chemikálie, ktoré sa vo veľkom používali v chladiacich zariadeniach či sprejoch. Hoci teórie, že môžu spôsobovať úbytok ozónu, vyšli už v 70. rokoch, dôkaz chýbal. Satelitné snímky NASA nič neukazovali a tak denník Wall Street Journal v roku 1984 napísal, že „ozónová vrstva vôbec nemizne".
Joe Farman (7. 8. 1930 - máj 2013) vyštudoval Univerzitu v Cambridgei a už od roku 1957 pracoval v Britskom antarktickom ústave, kde skúmal najmä atmosféru. Často navštevoval aj kontinent.
Na rozdiel od NASA spolu s ďalšími vedcami skúmal ozónovú vrstvu nad Antarktídou „staromódnymi" spôsobmi: meteorologickými balónmi a 25-ročným Dobsonovým prístrojom. Ten mu v októbri 1982 ukázal, že ozónová vrstva sa stenčila.
O rok neskôr namerali ešte nižšie hodnoty a keď sa to potvrdilo aj novým prístrojom, publikovali Joe Farmer s kolegami Jonathanom Shanklinom a Brianom Gardinerom v máji 1985 štúdiu o ozónovej diere nad Antarktídou (v skutočnosti sa za 10 rokov stenčila o 40 percent).
Štúdia spôsobila senzáciu a presvedčila politikov konať. V roku 1987 vznikol Montrealský protokol, ktorým mal svet skoncovať s používaním freónov. Ratifikovali ho všetky štáty. Nešlo to ľahko.
„Mnoho rokov priemysel bojoval proti myšlienke, že freóny sú potenciálna hrozba. Nakoniec to bola verejná mienka, ktorá priemysel porazila," povedal v roku 1999 Farman.
Štúdia z roku 2006 podľa Daily Telegraph naznačuje, že ozónová vrstva nad Antarktídou by sa mala obnoviť do 70 rokov. Vlani namerali najmenšiu dieru za posledných 10 rokov.
