Logika pre každého je pravidelná séria stĺpčekov o logike pripravená v spolupráci s Katedrou logiky a metodológie vied FF UK.
Čitatelia detektívok si iste spomenú na okolnosti prvého stretnutia doktora Watsona so Sherlockom Holmesom. Bolo to v románe Sira Arthura Conana Doyla, v ktorom vôbec prvýkrát vystupuje postava slávneho detektíva (Štúdia v šarlátovej z roku 1887).
Po predstavení doktora ohromí, keď Holmes akoby mimochodom skonštatuje, že Watson sa vrátil z Afganistanu. Keď mu Sherlock neskôr vysvetľuje, ako na to prišiel, odvoláva sa na „pravidlá dedukcie“, ktoré sú podľa neho pri práci kriminalistu neoceniteľné.
Milý Watson, poznám vás
Ako teda Holmes postupoval? Predovšetkým si všimol, že Watson vyzerá ako lekár, no trochu i ako vojak – teda vojenský lekár.
Má tvár bronzovej farby, no bledé zápästia Angličana, čo znamená, že sa musel opáliť – azda v trópoch. Z vychudnutej tváre možno vyčítať, že prekonal chorobu, kým strnulá ľavá ruka prezrádza, že ho postrelili.
V ktorej tropickej krajine mohol britský vojenský lekár zažiť toľké útrapy? Pravidlá „dedukcie“ vedú Holmesa k jednoznačnému záveru: v Afganistane. „Keď to takto vysvetlíte, je to celkom jednoduché,“ priznáva Watson.
Termín „dedukcia“ sa dnes používa celkom bežne, nepochybne aj vďaka príbehom Arthura Conana Doyla. Pritom sa obvykle chápe ako myšlienkový postup, pri ktorom z pravdivých známych tvrdení vyvodzujeme netriviálny a neraz i prekvapivý záver.
„Dedukujem, že hoci som nič nepočul, celú noc pršalo, pretože chodník pod oknom je mokrý.“
Profesionálnych logikov síce teší každý prejav záujmu verejnosti o ich disciplínu, no nad takým chápaním dedukcie musia krútiť hlavou. S dedukciou to totiž nie je také jednoduché, ako si Holmes – či skôr jeho autor – predstavoval.
Predpoklady a záver
Deduktívny úsudok je logicky správny vtedy, keď pravdivosť predpokladov stanovuje pravdivosť záveru.
Jednoducho povedané, keď nie je možné, aby boli predpoklady pravdivé a záver bol nepravdivý. Príklady takých úsudkov sme už uviedli. Ošúchaný argument, na ktorom sa vyplývanie ilustruje, vyzerá takto:
Ak prší, ulice sú mokré;
Prší;
teda Ulice sú mokré.
Čo však s Holmesovým záverom? Je zrejmé, že nevyplýva z premís. Predpoklady Sherlockovho argumentu nevylučujú možnosť, že Watson mohol vyzerať ako lekár a nebyť ním, mohol mať strnulú ruku a nemusel byť postrelený, ba ani vojakom, mohol prekonať chorobu, na ktorú ochorel vo Veľkej Británii a mohol sa opáliť aj v inej krajine - napríklad v Indii.
Ak naň hľadíme ako na reťazec deduktívnych argumentov, jednotlivé úsudky sú neplatné. Holmesova úvaha však právom očarila Watsona, hoci v princípe sa zhoduje s príkladom chybnej dedukcie, keď z mokrosti ulíc (chodníkov) usudzujeme na záver, že pršalo.
Zachrániť Sherlocka
Pokúsme sa preto zachrániť povesť nášho detektíva. Napokon, jeho argument nie je na zahodenie: jeho záver je pravdivý a opiera sa o pravdivé predpoklady, ako potvrdil Watson.
Má i ďalšiu zaujímavú vlastnosť. Z rozmanitého súboru tvrdení vyvodzuje záver, ktorý predstavuje uspokojivé vysvetlenie Watsonových čŕt. Na základe záveru, že Watson bol v Afganistane, sa vôbec nezdá prekvapujúce, že má zovňajšok opáleného a zoslabnutého vojenského lekára.
Takýto postup, pri ktorom hypoteticky usudzujeme na najlepšie dostupné vysvetlenie, označujeme ako abdukciu.
Spomedzi moderných logikov sa o abdukciu ako prvý systematicky zaujímal americký filozof (zakladateľ pragmatizmu), logik a semiotik Charles Sanders Peirce. Skúmanie abduktívnych úsudkov má veľký význam napríklad pri uvažovaní o tom, ako vedci formulujú hypotézy.
Abduktívne argumenty tvoria samostatnú skupinu v triede takzvaných nededuktívnych úsudkov. Do tejto triedy patria aj ďalšie typy argumentov, ktorých záver síce nevyplýva z premís, no predsa sú z určitých dôvodov zaujímavé.
K takým typom myšlienkových postupov patrí aj enumeratívna indukcia (nie matematická – tá je deduktívnym pravidlom), pri ktorej z tvrdení o pozorovaní určitej vlastnosti na konečnom počte objektov nejakého súboru usudzujeme na prítomnosť tejto vlastnosti v celom súbore objektov.
Príkladom je úsudok, v ktorom z tisícky prípadov pozorovania jednotlivých bielych labutí usúdime, že všetky labute sú biele. Tento argument však nielenže nie je platným deduktívnym úsudkom (pravdivosť jeho premís ešte nezaručuje pravdivosť záveru), ale vzhľadom na existenciu druhu Cygnus atratus sa jeho záver ukázal ako nepravdivý.
Ťažiskom Holmesovej detektívnej práce teda nebola dedukcia, ale abdukcia. Je to častý postup v kriminalistickej praxi, keď sa vyšetrovatelia snažia zo známych faktov (stôp činu, svedectiev a pod.) identifikovať páchateľa či vysvetliť možné dôvody jeho konania.
Podobne sa lekári snažia vysvetliť súbor príznakov ako prejav určitej choroby, aby mohli následne zvoliť vhodnú terapiu.
Autor je doktorand na Katedre logiky a metodológie vied FiF UK.
Autor: Juraj Halas
