Prečo stolové hory a jaskyne až vo Venezuele?
Venezuelské stolové hory sú pre vedcov zaujímavé z mnohých aspektov. Donedávna priťahovali najmä biológov, nakoľko ich izolovanosť z nich robí dokonalé laboratóriá, kde možno študovať evolúciu živočíchov a rastlín.
Aj kolega Tomáš Derka sa popri sprevádzaniu klientov jednej z cestovných kancelárií do divočiny stolových hôr už roky venuje vedeckej práci s vodným hmyzom. Geológovia a geomorfológovia sa stolovým horám tak veľmi nevenovali. Mysleli si, že ich vznik a stavba sú pomerne jednoduché a považovali výskum za prakticky ukončený.
A nebol?
Až objavy rozsiahlych jaskýň v týchto stolových horách ukázali, že všetko je inak...
Ako inak?
My vedci sme si spočiatku mysleli, že nás čaká štúdium obrovského kvanta literatúry a možno sa nám podarí priložiť do stavby poznania nejakú malú tehličku. Ukázalo sa, že žiadne kvantá literatúry nie sú. Vznik jaskýň vysvetľovala len jediná teória. Ako sa ukázalo, zrejme nebola správna. Takže sme nepriložili jednu tehličku, ale poriadny balvan.
Ale čo vedie Slovákov skúmať Južnú Ameriku?
Slovenskí jaskyniari stáli pri prvých objavoch spomínaných jaskýň. No a slovenskí jaskyniari pritiahli slovenských geovedcov.
Ako takýto výskum prebieha?
Výskum na stolových horách vo Venezuele je snom každého vedca. Nikde inde než na vedeckých expedíciách necíti človek takú spätosť s prírodou. Väčšina geovedcov sa dala na túto dráhu, aby zažila niečo podobné. Aká je realita na Slovensku? Väčšina slovenských geovedcov sa venuje výskumu na Slovensku, lebo ešte u nás nie je tradíciou, aby Slováci skúmali aj inde vo svete.
Doma výskum prebieha tak, že vedci na pár dní „vypadnú“ do terénu, odkiaľ prinesú vzorky a zápisky s meraniami. Väčšina ich práce sa potom odohráva vnútri. A nielen v laboratóriu, kde by spomínané vzorky spracovávali. Nanešťastie slovenskí vedci strávia vyše tretiny svojho pracovného času byrokraciou. Preto keď sa dostanú na vedeckú expedíciu, sú ako vo vytržení. Tam sa môžu vede venovať od rána do večera a s predmetom výskumu sú neustále v kontakte. Navyše v oblastiach, kde ľudská noha ešte nevkročila je všetko nové a neprebádané...
Ono sa tam totiž nedá ľahko dostať.
Výskum stolových hôr vo Venezuele je náročnejší. Jednak finančne, nakoľko väčšina stolových hôr je dostupná len vrtuľníkom, ktorý treba zaplatiť. No a keď sa už človek na stolovej hore ocitne, ide o adrenalínový zážitok.
Prečo?
Je odkázaný len na seba a na výstroj, ktorú si priniesol so sebou. Už len cesta „do práce“ je náročná a neraz ide pri nej o život - moje zlomené a zle zrastené rameno je toho dôkazom. Treba sa preplietať cez džungľu, popod balvany, zlaňovať do priepastí a potom sa z nich pracne liepať von. Zbieranie vzoriek predstavuje jediný a pomerne krátky relax.
Pre finančnú náročnosť expedície treba dodržať časový harmonogram a na romantické posedenia pri ohníku nie je tak veľa času, ako sa môže zdať. Niektoré vzorky bolo treba spracovať ihneď večer a kolega hydrogeochemik Tomáš Lánczos neraz strávil skoro celú noc analyzovaním vzoriek a po párhodinovom spánku musel znovu vstávať do terénu.
Ako vzniká takáto stolová hora?
O vzniku stolových hôr sa veľa nevie. Doposiaľ panovala pomerne jednoduchá teória – pôvodne veľmi pevné a odolné predkambrické kremence boli rozrušené zlomami, zvetrali a boli odstránené eróziou. Ostali len najodolnejšie časti. Pri našom výskume sme prišli na to, že nie všetko na stolových horách je tvrdý kremenec.
Sú tam aj menej tvrdé pieskovce, ba dokonca aj nespevnené piesky. O tých geovedci, ktorí robili výskum pred nami tvrdili, že ide len o zvertané kremence. My sme zistili opak. Nielenže nejde o zvetrané kremence, ale ten piesok nikdy nebol spevnený. Pri spevňovaní okolitého sedimentu ostali akési „kapsy“, ktoré spevňovaniu unikli.
Čiže ste vyvrátili predchádzajúci hypotézu?
Zamysleli sme sa nad tým, či vôbec muselo byť celé to predkambrické súvrstvie naozaj spevnené. Ukázalo sa, že nie. Spevnené boli len akési ostrovy a okolitý nespevnený, alebo málo spevnený piesok bol jednoducho odnesený. Takýto málo spevnený sediment dokonca „podstieľa“ stolové hory. Vrch je tvrdý, spodok mäkký. Stačí, keď sa erózia zahryzne do podložia, „podreže“ stenu a tá spadne. Preto sú steny stolových hôr stále strmé. To je naše vysvetlenie...
Ako vznikajú jaskynné systémy v nich?
Keď sme výskum začínali, jedinou teóriou, ktorá vysvetľovala vznik týchto unikátnych jaskýň bola teória o rozpúšťaní kremenného tmelu kremencov a pieskovcov, pri ktorom sa uvoľňujú kremenné zrná, ktoré potom odplaví voda. Táto teória bola najmenej pravdepodobná zo všetkých, ktoré boli k dispozícii.
Prečo?
Kremeň je veľmi odolný minerál a tak ľahko ho voda nerozpustí. Len silno alkalické vody by si s ním vedeli poradiť. Avšak vody na stolových horách nie sú zásadité. Naopak, sú kyslé. Preto museli predošlí geovedci do svojich výpočtov zakomponovať more času. Spomínané jaskyne sa podľa nich tvoria celé milióny rokov. Americká vedkyňa Hazel Bartonová prišla s bizarnou teóriou o tom, že jaskyne sú vlastne priestory „vyžraté“ mikróbmi.
Mikróbmi?
Tie žijú v jaskyniach a okolo seba často vytvárajú alkalické prostredie, ktoré teoreticky môže napomáhať rozpúšťaniu kremeňa.
To znie bizarne.
Keď sme objavili „kapsy“ nespevnených pieskov, hneď sme vedeli, že jestvuje omnoho jednoduchšie vysvetlenie. Ak sa k takej kapse prederie tečúca voda, môže novú jaskyňu vytvoriť doslova cez noc. K tvorbe jaskýň prispieva aj tzv. lateritizácia. Je to rozpúšťanie, avšak nie kremeňa, ale iných kremičitých minerálov, ako sú živce, sľudy a ílové minerály. Tie sú prirodzenou súčasťou pieskovcov a dobre sa rozpúšťajú aj v spomínaných tropických kyslých vodách.
Kto bol niekedy v trópoch, iste si všimol podozrivo častý výskyt červenej pôdy. To sú tie laterity – oxity a hydroxidy železa a hliníka. Tvoria červené bahno, ktorého bolo aj v našich jaskyniach požehnane. Rozpúšťanie kremeňa a alkalizácia jaskynnými baktériami prispievajú k tvorbe týchto jaskýň len minimálne.
V čom sú stolové hory a jaskyne v nich výnimočné, obzvlášť venezuelské?
Jaskyne vo venezuelských stolových horách sú výnimočné svojou veľkosťou. My sme skúmali dva pieskovcové jaskynné systémy, o ktorých sme boli presvedčení, že sú najväčšie na svete. V marci však talianski jaskyniari na stolovej hore Auyán narazili na ešte rozľahlejší systém. Je paradoxné, že práve oni boli zástancami rozpúšťania kremeňa.
Ak by túto teóriu chceli použiť pre vysvetlenie vzniku svojej novej jaskyne, museli by rátať už nie s miliónmi, ale stámiliónmi rokov. Pri použití našej teórie už tieto jaskyne až tak výnimočné nie sú. Aspoň pre Venezuelu. Inde vo svete sú však vzácne, lebo len vo Venezuele sa „podarilo“, že časť sedimentu ostala nespevnená.
V takýchto oblastiach prežívajú mnohé endemické druhy, prečo?
Endemické druhy sa vyvinú pomerne rýchlo tam, kde populácia nejakého živočícha alebo rastliny bola odizolovaná od svojej materskej populácie. Jednoducho sa už nemôžu stýkať so svojimi ostatnými „súkmeňovcami“ a môžu sa množiť len medzi sebou. Táto „odtrhnutá“ populácia sa potom vo svojom vývoji vydá iným smerom než zvyšok. Lepšie sa prispôsobí podmienkam na danom mieste; vytvorí si charakteristické črty a stavbu tela v harmónii s okolitým prostredím. Strmé steny stolových hôr sú dokonalým izolačným činiteľom.
Prečo?
Nie každá rastlina, lebo živočích vie prekonať takúto bariéru. Preto je každá stolová hora svetom sama pre seba a návšteva prírodovedca vedie vždy k opisu nových a nových druhov.
Takže také osamelé stratené svety?
Už sir Arthur Conan Doyle vo svojej fantázii v románe Stratený svet chcel „využiť“ túto izolovanosť a stolové hory „osídlil“ faunou rôznych pravekých plazov, ktoré sa tam zachránili pred vyhynutím. Žiaľ, žiadne dinosaury tam nežijú a je paradoxom, že skutočná fauna na týchto stolových horách vôbec nie je stará, ale vývojovo mladšia než ich „súkmeňovci“ žijúci na nížinách.
Ako teda vyzerá život na takýchto miestach?
Keď si na Slovensku v lese sadnem na peň v lese a relaxujem, vždy okom zavadím o známky civilizácie. Avšak ľudský mozog zvyknutý na civilizáciu sa nevie ľahko prispôsobiť divočine, kde doposiaľ ľudská noha nevkročila.
Zrak sa neustále zastavuje na prírodných tvaroch, ktoré pripomínajú ľudské dielo, prípadne sluch registruje niečo ako ľudské hlasy a mozog si stále znovu a znovu musí uvedomovať, že to nie je pravda. Že okrem tých pár kamarátov, ktorí s nami pristáli s helikoptérou tam naozaj nikto iný nie je. Navyše na stolových horách nie je veľa živočíchov. Väčšinou len žaby a hady, cicavce sa vyskytnú len veľmi výnimočne.
Krajina je tam síce nádherná, avšak takmer úplne tichá a akoby meravá. Nebyť vtáčej populácie a vodných tokov, človek by nezaregistroval takmer žiaden pohyb.
Pohybuje sa tam ťažko?
Krajina je rozoklaná dierami a trhlinami; skaly nezriedka vytvárajú skalné mestá a labyrinty poprepletané vegetáciou. Každý, kto to raz skúsi, zistí, že v takomto teréne sa dá len veľmi ťažko pohybovať a snažiť sa dospieť k nejakému cieľu. Naopak, stratiť sa a zmiznúť bez stopy je nesmierne ľahké. Ba dalo by sa povedať, že to je v týchto oblastiach najľahšia vec na svete.
Čo s tým robíte?
Členovia expedície sa vždy pohybujú spolu a vždy s maximálnou opatrnosťou. Vždy som obdivoval našich jaskyniarov, ktorí sú majstri v orientácii a pohybe týmto neschodným terénom a hravo prekonávajú aj miestnych indiánskych pomocníkov. Ak som mal jaskyniarov na dosah, bol som pokojný. Keď sa vzdialili, nebolo mi všetko jedno...
Napriek tomu ste si ublížili.
Jaskyniari a ich záchranárske techniky ma zachránili, keď som po páde z menšieho klzkého balvanu utrpel zlomeninu ramena. Doposiaľ som im za to veľmi vďačný. Ak by som mal niekedy ísť na expedíciu napríklad na Mars, tak jedine s jaskyniarmi...
