Veľmi rozšírené presvedčenie vedie k takmer samozrejmej odpovedi: áno, bez kontextu by sme často nevedeli, čo sa tým alebo oným výrazom myslelo.
Ako najvýraznejšie prípady kontextovo závislých výrazov sa zvyčajne uvádzajú výrazy „ja“, „tu“, „teraz“, „zajtra“ a pod. (tzv. indexikály).
Za kontextovo citlivé výrazy sa považujú aj ukazovacie zámená „tento“, „táto“ „tamten“ alebo slovné spojenia typu „ten vysoký muž v čiernom obleku“, ktoré môžu slúžiť na vyčlenenie určitej osoby či veci v závislosti od situácie prehovoru (pragmatický kontext) (tzv. deiktické výrazy).
Takéto zámená či pomocou nich utvorené slovné spojenia môžu fungovať ako odkazovacie (anaforické) výrazy, ktoré vyčleňujú osoby, veci či vôbec akékoľvek entity v závislosti od tematicky spojeného textu. Napríklad v predchádzajúcej vete sme tak použili výraz „takéto zámená“.
MEDZI
Názor, že kontext veľmi často spoluurčuje význam výrazov, je veľmi rozšírený aj medzi jazykovedcami. Ponúkneme však argumenty, ktoré spochybňujú takéto stanovisko pre mnohé typy výrazov, ktorých významy zdanlivo najvýraznejšie závisia od kontextu.
Naša argumentácia vychádza z faktu, že v bežných situáciách sa ľudia, ktorí ovládajú daný jazyk, dokážu bez väčších problémov dorozumieť.
Akú úlohu pri dorozumievaní v skutočnosti hrá kontext? Zástancovia kontextualizmu tvrdia, že význam výrazu nemôžeme uchopiť bez poznania kontextu. To by znamenalo, že kontext spoluurčuje sémantickú stránku výrazu – jeho význam, nielen významom určenú hodnotu (napr. predmety v časopriestore).
Naozaj sa podieľa kontext na tvorbe významu, alebo je len častým doplnkom syntaktických ukazovateľov, ktoré nám buď pomáhajú vybrať význam zo súboru už hotových, plnokrvných významov alebo pomáhajú určiť vec z časopriestoru, ktorú význam identifikuje, prípadne určiť iný výraz, ktorého význam vedie k identifikácii takejto veci. Preverme tieto možnosti.
Homonymá a kontextualizmus
Napríklad význam slova „zámok“ vo vetách:
(1) Zámok v Bojniciach je celoročne prístupný pre verejnosť.
(2) Na hlavných dverách do zámku v Bojniciach sa pokazil zámok.
vieme identifikovať: vo vete (1) a v prvom výskyte vo vete (2) ide o druh stavby, v druhom výskyte vo vete (2) ide o mechanizmus na zamykanie.
Tento kontextualizmus však vysvetľuje len výber jedného z mnohých odlišných významov daného sémantického kódu tým, že textovo spojené výrazy majú signalizačnú funkciu vďaka ich ustáleným spojeniam s tým-ktorým významom slova.
Kontext nepridal k významu slova zámok nič, a preto sa neprejavil ako významotvorný faktor.
Indexikály a kontextualizmus
Význam výrazu „ja“ sa zdá byť premenlivý v závislosti od kohézneho textu alebo pragmatického kontextu prehovoru.
Keď Bertrand Russell riešil problém, ktoré slová sú pravé mená, tak prišiel k záveru, že pravými menami jednotlivín sú len dve slová, a to ‘ja’ a ‘toto’. Neskôr za také považoval len slovo „toto“.
Ale so slovom ‘toto’ to nie je vôbec jednoduché: slovo ‘toto’ sa má zhodovať s vlastnými menami v tom, že objekt iba pomenúva, ale neopisuje ho. Aký je však jeho význam – je konštantný alebo premenlivý?
Russell si nevedel dať rady. Logická sémantika však neskôr ponúkla presvedčivé vysvetlenie. Po prvé, výrazy ako „ja“ a „toto“ nie sú menami jednotlivín.
Po druhé, význam výrazu „ja“ („toto“ a pod.) ako jednoduchá metóda identifikácie je stály, nemenný, hoci ním určená hodnota (kto v danej situácii hrá úlohu Ja – je agensom prehovoru a pod.) je premenlivá a závisí od kohézneho textu alebo pragmatického kontextu.
Vyslovenej alebo napísanej vete „Ja píšem“ presne rozumieme, hoci nevieme, kto je aktérom onej činnosti, ak nie sme oboznámení so situáciou prehovoru alebo predchádzajúcim textom.
Slovo „ja“ má bezpochyby „chudobnejší“ význam ako opisný výraz „najstarší zamestnanec Univerzity Komenského“, ale aj o vete „Najstarší zamestnanec Univerzity Komenského píše.“, ktorej bezpochyby každý kompetentný používateľ slovenčiny rozumie, nevieme zistiť, či je pravdivá, pokiaľ nevieme, kto je tým zamestnancom.
Na zistenie potrebujeme urobiť empirický test – to však už nie je záležitosť toho, aký význam daný výraz v slovenčine vyjadruje.
Kto tým najstarším zamestnancom UK aktuálne je, je náhodný fakt. Ale to, aký význam vyjadruje ten-ktorý výraz, je faktom jazyka a logická sémantika rešpektuje takéto konvencie - je analytickou disciplínou a nepoužíva empirické metódy skúmania.
Sémantika o používateľovi jazyka predpokladá, že ovláda daný jazyk, ale nepredpokladá, že by bol oboznámený s reáliami, empirickými faktami. Veď poznanie jedného používateľa jazyka sa líši od poznania iného a nevieme ani presne to, v čom sa ich poznania prekrývajú.
Indexikály akými sú výrazy „ja“ a „toto“ sa svojou „chudobnosťou“ významu podobajú na premenné. Ale aj tie majú svoj stály význam, ktorý môžeme opísať ako rezervácia miesta pre objekt určitého typu. Nedocenenie tejto významotvornej úlohy premennej viedlo k chybám bludného kruhu.
Včera, dnes a zajtra
Ako je to s významom výrazu „zajtra“? Veď keď ho povieme dnes, tak to bude určovať iný deň, ako keď ho povieme zajtra, o týždeň či o mesiac – konkrétny časový interval závisí od kontextu prehovoru.
Na pochopenie vety „Zajtra bude v Bratislave pršať“ však nepotrebujeme vedieť čas, v ktorom bola vyslovená či napísaná – rozumieme jej bez toho.
Stav vecí nepridáva k významu výrazu „zajtra“ nič. Samozrejme, na overenie platnosti predpovede potrebujeme empirické údaje – čas prehovoru a zistenie, či v intervale nasledujúceho dňa po dni prehovoru v Bratislave naozaj pršalo.
To však už nie je výlučne sémantická záležitosť. Podobne to je s významami výrazov „dnes“, „včera“ a pod.
Odkazovanie a kontextualizmus
Jav odkazovania jedným výrazom na význam iného výrazu v tematicky súdržnom texte je veľmi bežný a pomáha skracovať vyjadrovanie. Aj pri jeho vysvetľovaní si kontextualizmus snaží prihrievať polievočku.
Výraz „jeho“ v predchádzajúcej vete bol odkazom na význam výrazu „jav odkazovania“ v prvej vete tohto odseku. K významu slova „jeho“ ako odkazovača však kontext ničím neprispel.
Na druhej strane je zrejmé, že na zistenie pravdivostnej hodnoty vety, v ktorej sa vyskytuje, musíme vyhľadať výraz, ktorý je s ním v zhode (rodu, čísla a pod.) a akoby premiestniť ho na jeho pôvodné miesto. Zisťovanie pravdivostnej hodnoty empirických viet je však záležitosť, ktorá prekračuje sféru významov výrazov, t. j. oblasť, ktorou sa zaoberá sémantika.
Samo vymedzenie doktríny kontextualizmu môže narážať na problém bludného kruhu: Ak význam niektorého podvýrazu zloženého výrazu závisí od významu celého kontextu, tak tento význam celého kontextu nebude úplný, pokiaľ nebude stanovený význam každého podvýrazu, teda aj toho, ktorého význam od kontextu závisí.
Aby sme však ozrejmili, prečo bežní ľudia i toľkí skúmatelia zdôrazňujú úlohu kontextu, tak musíme povedať, že ich chápanie významu prekračuje oblasť sémantiky a zahŕňa aj empirickú dimenziu používania jazyka.
Tam naozaj kontext spoluurčuje to, čo identifikujeme významom výrazu v danej situácii, ale nepodieľa sa na určení samého významu ako procedúry identifikácie. Jednoducho robustný zmysel pre vonkajšiu realitu nás zvádza spájať s významami jazykových výrazov aj to, čo k nim nepatrí, t.j. kontext.
Autor je logik a bývalý rektor Univerzity Komenského.
Autor: František Gahér
