Častou a veľmi zvodnou odpoveďou na otázku Čo vyjadrujú výrazy jazyka? je odpoveď: Predstavy. Napríklad výraz „strom“ vyjadruje, znamená predstavu strom. Čo je však predstava?
Jadro toho, čo hovoria o predstave slovníky, môžeme zhrnúť takto: znovu vybavený obraz, ktorý vznikol na základe predchádzajúceho vnemu alebo v mysli fantáziou utvorený nový obraz, vidina. (V tejto súvislosti nemáme na zreteli zjavne odlišný význam výrazu „predstava“ ako názoru, stanoviska.)
Čo je to predstava
Predstava je takto neopakovateľný psychický akt, deje sa v hlave jednotlivca, prebieha v čase, má rozličnú dávku názornosti, časti predstavy majú rozličnú a pritom kolísavú jasnosť a ostrosť.
Aj ten istý človek má v dvoch rozličných časových okamihoch rozličné predstavy, spojené s tým istým menom či vonkajším podnetom.
Rozliční ľudia alebo tí istí v inom čase môžu spájať s rovnakým výrazom rozmanité predstavy, napríklad chemik, fyzik a biológ budú pravdepodobne asociovať s menom „voda“ rozličné predstavy, v ktorých budú premietnuté odlišné skúsenosti či spomienky.
Predstavy môžu vyvolávať kladné či záporné emócie rôznej intenzity, čo je využívané v umení.
S mnohými výrazmi môžu byť asociované typické predstavy. Napríklad výraz „trojuholník“ môže v nás vyvolať nejakú predstavu trojuholníka – povedzme ostrouhlého – a v úvahe môžeme omylom každému trojuholníku prisúdiť vlastnosti, ktoré patria iba ostrouhlým trojuholníkom.
Typická predstava je len jednou z predstáv, hoci býva vyvolávaná frekventovanejšie ako iné. V krajine s listnatými stromami typickou predstavou asi bude predstava listnatého stromu, v krajine s ihličnatými stromami ňou asi bude predstava ihličnatého stromu.
Z toho, čo sme doteraz povedali, je zrejmé, že jazykový výraz a k nemu pridružená predstava nemôžu byť sémanticky späté. Pridruženosť predstáv k výrazom je tak voľný a neurčitý vzťah z hľadiska nejazykového nositeľa vzťahu, t.j. predstavy, že ho nemôžeme považovať za sémantické kódovanie. Veď jeden a ten istý výraz by vyjadroval nespočetne veľa pridružených predstáv.
Ako sa vlastne dohovoríme?
Mohli by sme ústretovo preformulovať vzťah pridruženosti: jeden a ten istý výraz by mal vyjadrovať jednu konkrétnu predstavu zo súboru nespočetne veľa pridružených predstáv.
Takýto výber konkrétnej predstavy z celého súboru predstáv by závisel od človeka, ktorý je autorom textu, prehovoru, od jeho momentálneho rozpoloženia; ďalej od adresáta textu či prehovoru a jeho psychického stavu a imaginácie a v neposlednom rade od situácie prehovoru.
Ak by však naozaj predstavy boli významami jazykových výrazov, tak fakt efektívneho dorozumievania je nevysvetliteľné mystérium – ako adresát môže vedieť, ktorú z nespočetných predstáv mal na mysli autor textu či prehovoru?
Aby táto záhada nebola zjavnou prekážkou možno presvedčivého vysvetlenia toho, čo je významom jazykových výrazov a predstavy zostali vhodným kandidátom na túto úlohu, do hry sa zapája zdanlivo neporaziteľný pomocník – nevyčerpateľný zdroj dodatočných vysvetlení, opráv a korekcií: vše vysvetľujúci kontext.
Objektívne významy
Ale významy napr. výrazov „tisícuholník“ a „tisícjedenuholník“ sú zjavne odlišné a podľa všetkého nezávislé od kontextu, hoci čosi ako s nimi spojené predstavy si zrejme ani nevieme vôbec vybaviť.
Významy výrazov jazyka na rozdiel od predstáv majú byť čosi objektívne, nezávisle od myslenia toho-ktorého používateľa jazyka, kognitívne prístupné – spoznateľné a majú byť spoločným vlastníctvom generácií pokolení a tým, čo nás spája s našimi biologickými či kultúrnymi predkami.
Tieto významy by mali byť nezávislé od kontextu, a predsa často hovoríme, že to a to slovo v jednom kontexte znamená niečo iné ako v druhom.
Dá sa to presvedčivo a neprotirečivo vysvetliť. Áno, ale o tom nabudúce.
Autor je logik a bývalý rektor Univerzity Komenského.
Autor: František Gahér
