Albinizmus u amišov, glaukóm u Rómov. Predĺžená čeľusť u Habsburgovcov. To sú príklady následkov príbuzenského kríženia (inbrídingu).
Hoci pre niektoré organizmy, napríklad samoopelivé rastliny, je inbríding preferovanou reprodukčnou stratégiou, mnohé majú k nemu biologicky daný odpor.
Napríklad myši pomocou pachu dokážu odlíšiť príbuzných od nepríbuzných a vyhnúť sa potomstvu, v ktorého genetickej výbave by sa stretli zriedkavé a patologické formy génov, čo by viedlo ku genetickým ochoreniam.
Kultúra však dokáže biológiu tromfnúť. Inbríding v kráľovských rodinách či na dedinách, ale aj pri udržiavaní živočíšnych plemien, slúžil ako nástroj na hromadenie majetku, prípadne zachovania vlastností daného rodokmeňa. Aj za cenu genetických defektov.
Inbríding však nemusí mať iba negatívne následky. Prvou možnosťou je, že v ich bunkách sa stretli také zriedkavé formy génov, ktorých kombinácia mala pozitívny efekt.
Alternatívou je, že ich (biologickí) rodičia síce sú výsledkom inbrídingu, ale pochádzajú z rôznych rodín. Jav, keď potomkovia rodičov z dvoch inbredných línií môžu mať extrémne dobré vlastnosti, pozoroval v roku 1914 George Shull na kukurici a označil ho heteróza. Čo je jej podstatou, je však záhadou. To, ktorých inbredných rodičov skrížiť, aby ich potomkovia vykazovali heterózny efekt, je otázkou skúmania.
Heteróza je do istej miery podobná diskusii dvoch ľudí s „inbrednými“ názormi. Niekedy vedie k originálnym záverom, inokedy je len mlátením prázdnej slamy.
Rozdielom je, že u mnohých diskutujúcich sa dá absencia „heterózneho efektu“ predpovedať s úplnou istotou.
Autor: Ľubomír Tomáška, genetik
