SME

Zvieratá sú šikovní výskumníci

Aj zvieratá majú medzi sebou vynálezcov, ktorí dokážu ísť príkladom ostatným a naučiť ich tak ľahšie získavať potravu.

Vrany majú nielen logické myslenie, ale aj priestorové videnie. Keby chceli, dokážu paličkami aj dirigovať orchester.Vrany majú nielen logické myslenie, ale aj priestorové videnie. Keby chceli, dokážu paličkami aj dirigovať orchester.

Vrany rozbíjajúce orechy na križovatke pomocou áut či sýkorky vydzobávajúce smotanu z uzavretých fliaš? Aj zvieratá majú medzi sebou vynálezcov a prieskumníkov, ktorí dokážu ísť príkladom ostatným a naučiť ich tak ľahšie získavať potravu.

Na začiatku to boli iba životne dôležité záležitosti, ktoré si ľudia odovzdávali z generácie na generáciu. Ako rozložiť oheň, kam sa ukryť pred zimou, ako uloviť večeru a ošetriť ranu. Pokrok nastal po tom, ako naši pravekí predkovia pochopili, že neartikulované zvuky medzičasom získali stabilný význam a dajú sa reťaziť do viet. Ďalší zásadný zlom nastal po vynáleze písma. K rozhovorom pribudli hlinené tabuľky, papyrusy, knihy, ale aj magnetofónové nahrávky, diskety, USB kľúče. Sú súčasťou našej kultúry a zároveň tvoria akúsi špecifickú mimotelovú DNA.

Učiť sa, učiť sa, učiť sa

Z pohľadu biológa možno o podobných procesoch hovoriť aj v súvislosti so zvieratami. Overili si to napríklad vedci, ktorí kŕmili japonské makaky sladkými zemiakmi a obilím. Prestreli im priamo na morskej pláži. Jednej z nich, mladej samičke Imo, nebolo po chuti škrípanie piesku pod zubami, preto každý kúsok najskôr umyla v pripravenej nádobe so sladkou vodou.

Neskôr to isté zopakovala, tentoraz však zemiak namočila priamo do mora. Vzápätí zistila, že takto je sústo chutnejšie. Postup po nej opakovali súrodenci a matka, neskôr zemiaky začali oplachovať aj ostatní členovia skupiny. Imo nemala problém ani s obilím. Najskôr z neho za hrsť hodila do vody, piesok klesol ku dnu a plávajúce zrná potom pozbierala z hladiny.

Na príklade tejto skupiny makakov sa okrem iného potvrdila hypotéza, že zvyk sa stane pravidlom nielen pre členov určitej uzavretej skupiny, ale dokáže sa rozšíriť aj medzi ďalšie jedince alebo sa neskôr prenáša aj na ďalšie generácie.

Zdanlivo nedostupné maškrty

Keď si šimpanz vyrobí jednoduchý nástroj z konára a pomocou neho vyťahuje termity priamo z ich úkrytov, neprekvapí nás to tak, ako keď podobný spôsob lovu použije vták. Mimoriadnu inteligenciu pri zdolávaní prekážok dokázali najmä krkavce, vrany, kavky a iné vtáky patriace do čeľade krkavcovitých. Video, pri ktorom vrana hádže pod kolesá rozbehnutých áut orech, si pozrelo niekoľko tisíc užívateľov internetu. Mnohí možno aj zapochybovali, či nejde o fotomontáž, pretože postup, akým sa operenec dostane k jadru zbavenému pritvrdej škrupiny, pričom disciplinovane počká, kým na semafore autám naskočí červená, vyžaduje logické uvažovanie.

Vrana rozbíja orechy pod kolesami áut:

Podobný spôsob získania zdanlivo nedostupnej maškrty však používajú aj iné vtáky. Veľký dravý vták bradáň žltohlavý, ktorého hlavnú korisť tvoria zdochliny, dokáže bez problémov vzlietnuť s kosťou vážiacou štyri kilogramy. Vynesie ju na skalu, odkiaľ ju pustí. Takto môže zožrať nielen roztrieštené úlomky, ale aj špik, ku ktorému by sa inak nedostal. Nepohrdne ani živou potravou. Lov si uľahčuje tak, že vyhliadnutú korisť na skale zaženie k najbližšiemu prepadlisku a robí na ňu nálety dovtedy, kým sa úbožiak nezrúti do hĺbky. Šancu na záchranu nemá ani korytnačka. Bradáň vie, že jej pancier neodolá pádu na tvrdý podklad, takže ju zovrie pazúrmi, vynesie do výšky, pustí nad najbližšou skalou a hostina sa môže začať.

Svedkami podobných praktík sa môžeme stať aj u nás. Stačí si počkať na prvé teplejšie dni a dážď, ktorý z úkrytov vyláka slimáky. Sú pochúťkou pre drozdy. Keďže ich zobák nedokáže preraziť pevnú schránku, chytia slimáka za ulitu a rozbijú ju o kameň či väčší kus dreva ako o nákovku.

2.jpg
V každom stáde zvierat sa nachádzajú zvlášť nadané jedince, ktoré majú odvahu experimentovať a hľadať nové riešenia. Samozrejme, nejde o skladanie symfónií či písanie básní, ale o hľadanie potravy.

Logické myslenie

Z etologickej literatúry je známe, že vtáky z rodu krkavcovitých sú obdarené nielen logickým myslením, ale majú aj priestorové videnie, čo je schopnosť určená len elitnej skupine živočíchov a človeku. Samozrejme, aj tu platí zákon individuálnych schopností. Napríklad zo skupiny vrán dôvtipných, ktoré najskôr museli získať kratšiu paličku zavesenú na povrázku, aby ňou vyšpárali dlhšiu paličku v klietke a napokon s jej pomocou aj maškrtu v ďalšej skrýši, úlohu na prvý pokus zvládol iba samček. Po vypustení do priestoru sa okamžite nevrhol k prvému stanovišťu, ako to urobili jeho kolegyne, ale niekoľko minút sústredene monitoroval priestor, až potom postupne a úspešne zdolával prekážky, ktoré ho delili od odmeny.

V prípade, že krkavcovité vtáky nemajú k dispozícii žiadny konárik, hladné nezostanú. Stačí, keď natrafia na kus drôtu, ktorý si prispôsobia tak, aby ním dobrotu vytiahli. Prácu si uľahčia a jeden koniec ohnú, pričom druhý uchopia zobákom. Keďže aj medzi vtákmi existujú ľaváci aj praváci, vytvorený háčik otočia do tej strany, ktorú bežne uprednostňujú.

Kto som?

Ďalším z privilégií, ktoré okrem nás majú aj niektoré opice a delfíny, je schopnosť sebauvedomovania. Ani my však nie sme takí geniálni, aby sme touto schopnosťou disponovali od narodenia, objavuje sa totiž až okolo druhého roka života. Vedec Gordon Gallup vymyslel jednoduchý test, na ktorého základe sa dá zistiť, ako sú na tom iné živočíchy.

Okrem spomínaných v ňom uspeli aj holuby, zatiaľ čo psy absolútne zlyhali. Na ich obranu však treba povedať, že sú nastavené na orientáciu čuchom a sluchom, zrak majú slabý, navyše farboslepý. Do testov vedci zaradili aj straku. Na krk, tesne pod zobák, čiže tak, aby to nemohla vidieť, jej nakreslili farebnú bodku. Potom pred ňu postavili zrkadlo. Zatiaľ čo bez pohľadu doň sa o farebnú bodku nezaujímala, keď zbadala svoj obraz, snažila sa tú cudziu vec zo seba pazúrmi zoškriabať či striasť.

Krkavčia pantomíma

O tom, že havrany a kavky navzájom komunikujú, sa môže presvedčiť každý, kto ich pozoruje pri ich zimných podvečerných zletoch. S krikom krúžia nad vybraným miestom, postupne zahusťujú kŕdeľ ďalšími a ďalšími jedincami, až napokon spoločne zamieria na osvedčené nocovisko. Kým havrany a vrany s kavkami spájajú zrozumiteľné signály upozorňujúce na hroziace nebezpečenstvo, so strakami sa dokážu informovať o výhodnom a bohatom zdroji potravy. Nasledujúci pokus mal ukázať, či podobná forma spolupráce existuje aj s inými druhmi operencov.

Skupine vrán púšťali zo záznamu hlasy rôznych vtákov, opakovane však reagovali iba na tie, s ktorými ich spája rovnaký jedálny lístok a hniezdne teritóriá. Zvyšné hlasy ignorovali, pretože im neoznamovali nič podstatné. Spoločnú komunikáciu používajú aj krkavce. Žijú v trvalých pároch a spoločne sa starajú o mláďatá, preto si vytvárajú rodinný slovník. Nejde však o zvukové prejavy, pretože toto dorozumievanie prebieha ako pantomíma.

Múzy Alfreda Hitchcocka

Sýkorky patria k stabilnému vtáčiemu inventáru mnohých miest a dostatočne to využívajú. Tie z Anglicka napríklad zistili, že keď rozďobú viečka na fľašiach s mliekom, ktoré skoro ráno poslíčkovia postavia pred dvere domácností, dostanú sa k lahodnej a výživnej smotane. Na jav upozornili miestni ornitológovia už v roku 1921. Dokázalo sa, že túto skúsenosť po čase ocenila väčšina sýkoriek v krajine a skúsenosť neskôr preskočila aj kanál La Manche. Operené pažravce by pravdepodobne preklínal aj zvyšok Európy, v šírení zvyku však zabránila vtedajšia železná opona v štátoch východného bloku. Mlieko sa tu totiž predávalo väčšinou v igelite a síce aj tu niekoľko hodín čakalo na ulici bez dozoru, nenašla sa však sýkorka, ktorá by skúsila vyďobať do vrecúška dieru.

Na to, aby sa tradícia všeobecne ujala, sa vždy najskôr musí objaviť úspešný priekopník a zároveň jeho pozorovateľ, ktorý informáciu sprostredkuje ostatným, inak to nefunguje.

Krvilačné sýkorky

Sýkorky svoje chúťky nesústreďujú iba na fľaše s mliekom. Skupina ornitológov pod vedením P. Estóka pozorovala sýkorky bielolíce, ktoré si v istom maďarskom národnom parku pochutnávali na netopieroch. Trúfalo si ich vynášali priamo z jaskyne a bez toho, aby ich usmrtili, sa im postupne prezobávali do lebky. Teoreticky by päťgramový netopier dokázal uniknúť dvadsaťgramovej sýkorke, ibaže prešibané operence ich napádali priamo pri preberaní sa zo zimného spánku a využili ich malátnosť a bezbrannosť. Táto situácia nie je ojedinelá. Vedci zaznamenali ďalších osemnásť prípadov, ktoré sa odohrali v priebehu dvoch nasledujúcich rokov, a to v Poľsku a vo Švédsku.

Zistili aj, že krvilačné správanie súvisí s nedostatkom kaloricky hodnotnej potravy počas zimných mesiacov. Keď totiž pozorované sýkorky začali pravidelne prikrmovať, ich výjazdy za netopiermi sa skončili. Dá sa predpokladať, že po zverejnení tejto správy v Európe náhle pribudlo množstvo kŕmidiel, a to napriek apelom ochranárov, ktorí nesúhlasia s takouto dobročinnosťou. Kto by však riskoval a čakal, kým hladné sýkorky zlikvidujú posledného netopiera a vrhnú sa na nás? Dúfajme, že naplnenie takéhoto scenára zostane navždy iba inšpiráciou pre fantáziu Alfreda Hitchcocka.

Zákaz kŕmenia?

Považujeme za prirodzené, že počas tuhej zimy prikrmujeme vtáčiky semienkami. Sú však názory, že týmto im skôr škodíme, ako pomáhame.

Odporcovia kŕmičov a zástancovia sparťanskej výchovy tvrdia, že intenzívnym prikrmovaním sa strácajú prirodzené pudy vtákov. Výsledkom sú generácie živočíchov, ktoré už nevedia aktívne vyhľadávať prirodzené zdroje potravy, preto im nezostáva nič iné, len vyžierať smetiská alebo čakať, kto im čo podhodí. Sama príroda sa do diskusie nepúšťa a tento problém si rieši po svojom. V prípade, že zimné obdobie prežije väčšie množstvo vtákov, na jar vyzbierajú aj väčšie množstvo prezimujúceho hmyzu. Tým sa zníži množstvo potravy, vtáky majú menšie znášky vajec alebo dochovajú menší počet mláďat, čiže i dospelých vtákov je menej. Presne takto to funguje aj naopak. Z toho vyplýva, že pokiaľ nenastane nejaký extrémny výkyv počasia, zostávajú populácie vtákov viac-menej na rovnakej úrovni a je jedno, či ich prikrmujeme, alebo nie.

Vtáčie kŕmidlá prinášajú aj ďalšie riziká: je väčšia pravdepodobnosť, že vtáky skolí predátor (mačka, kuna a pod.) a zvyšuje sa riziko infekčných chorôb – v dôsledku koncentrácie a kontaktu jedincov na kŕmidle.

Autor: Tomáš Čejka

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu