CAMBIDGE, BRATISLAVA. Znie to ako scéna z fantastického filmu. Vedci vezmú digitalizovanú nahrávku prejavu Luthera Kinga, fotografiu svojho laboratória, historický dokument v PDF formáte či súbor Shakespearových sonetov. Následne ich v chemickom laboratóriu zakódujú do DNA vo veľkosti zrnka prachu.
Keď sú s prácou hotoví, snažia sa zistiť, či ich snaha nebola zbytočná. So stopercentnou úspešnosťou potom čítajú z DNA dáta rovnakým spôsobom, ako pri analýze akejkoľvek inej DNA.
Ich objav by tak mohol podstatne zmeniť spôsob, akým svetové knižnice a repozitáre archivujú pre budúce generácie údaje.
Nenáročné skladovanie
„Vieme, aká trvácna je DNA pre ukladanie informácií. Dokážeme ju vytiahnuť z kostí mamutov, ktoré tu žili pred desiatkami tisícov rokov,“ hovorí prvý autor štúdie v magazíne Nature Nick Goldman z Európskeho inštitútu bioinformatiky v Cambridge. „DNA je malá, hustá a nevyžaduje pre uchovanie dát žiadnu energiu. Jej skladovanie či preprava sú nenáročné“.
Postup vedcov je zdĺhavý, avšak spoľahlivý. Najprv informácie prevedú z počítačových jedničiek a núl do trojkovej sústavy. To preto, že do každej väzby DNA je možné zakódovať až tri rôzne stavy.
Následne z čísel zostavujú sekvencie písmen A, C, G a T, ktoré reprezentujú stavebné prvky reťazcov špirálovitej DNA. Tým vytvoria kód, ktorý treba v laboratóriu zostaviť chemickou cestou.
Vedci potom vyrábajú segmenty s dĺžkou 117 znakov. Do každého pridajú identifikátor, aby bolo možné bloky po načítaní zostaviť za sebou v správnom poradí. Je to, akoby každý segment mal svoj štítok pre jeho identifikáciu.
Žiadne organizmy
Všetko prebieha v špičkovom laboratóriu, kde sa série znakov menia na skutočné chemické komponenty zostavené do špirálovitého reťazca. Ten už stačí iba uchovať a bude pripravený na čítanie.
Sekvenovanie DNA je zdĺhavý proces. Trvá niekoľko týždňov, kým sa takýto archív podarí spracovať tak, aby bolo možné s dátami pracovať na počítači. Ide o technológiu pomalú a nákladnú.
Je však riešením, ktoré by mohlo ľudstvu pomôcť vysporiadať sa so starnutím dátových nosičov a ich obmedzenou spoľahlivosťou.
Aj keď je DNA súčasťou každého živého organizmu, vedci vopred ohlasujú, že ich cieľom nie je zahrávať sa s prírodou a vytvárať modifikované organizmy, ktoré by boli nosičmi informácií. Zaujímajú ich iba spoľahlivé chemické väzby a technológie, ktoré odvetvie pre manipuláciu s DNA vyvinulo v posledných desaťročiach.
Táto technológia nebude vhodná na zálohovanie podnikových serverov či domácich počítačov. Poslúži však tam, kde je potrebné archivovať dáta pre časový rámec päťsto či päťtisíc rokov, aby sa spoľahlivo zachovali pre ďalšie generácie.
Náklady a rýchlosť spracovania sa v priebehu desaťročia znížia možno dvadsaťnásobne a to dáva motiváciu uvažovať o tejto ceste.
Informovala o tom agentúra AFP.
