BRATISLAVA. Sonda letí len niekoľko desiatok kilometrov nad mesačným povrchom. A jej cieľ je úplne odlišný - americká vesmírna družica Lunar Reconnaissance Orbiter (LRO) má skúmať nášho suseda.
Má ukázať presnú mapu povrchu Mesiaca, zistiť či, a koľko ľadu náš vesmírny sprievodca v sebe skrýva a lepšie spoznávať prípadné prekážky, ktoré by čakali budúcu ľudskú misiu.
Vedci na Zemi však teraz čakali na iný okamih. Americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) potreboval presnú polohu, čakal, kým sa šikovný prístroj, čo inak sleduje povrch Mesiaca, natočí správnym smerom.
Ten okamih nastal a výkonné laserové pulzy sa vôbec po prvý raz pokúsili o spojenie so zariadením pri cudzom kozmickom objekte. Na vzdialenosť takmer 400-tisíc kilometrov preniesli majstrovský obraz Leonarda da Vinci. Jeho tajomnú Monu Lisu.
Prvý raz
Fakty
Sonda LRO
Misia Lunar Reconnaissance Orbiter odštartovala v júni v roku 2009.
Krúži okolo Mesiaca na nízkej orbite.
Skúma jeho povrch, fotí a vytvára 3D mapu.
Teoreticky to vyzerá jednoducho. Potrebujete výkonný a správne namierený laser, vzdialené zariadenie, ktoré dokáže takéto pulzy zachytiť a metódu, pomocou ktorej zakódujete správu.
V skutočnosti je to oveľa ťažšie. Na Zemi vám navyše bráni atmosféra, ktorej drobné chvenie bude mať na svedomí chyby v prípadnom prenose. A ak si aj s nimi dokážete poradiť, stále vám ostáva prekonať ohromnú vzdialenosť medzi vami a pohybujúcou sa vesmírnou sondou. Inžinieri to však zvládli.
„Toto je vôbec po prvý raz, keď sa niekomu podarila jednosmerná komunikácia na planetárne vzdialenosti,“ hovorí v tlačovom vyhlásení NASA David Smith, ktorý sa podieľal na vesmírnej misii.
„V blízkej budúcnosti môže tento typ jednoduchej laserovej komunikácie slúžiť ako záloha pre rádiokomunikáciu, ktorú využívajú satelity. Vo vzdialenejšej budúcnosti to umožní prenášať viac údajov.“
Rozdeliť a zložiť
Vedci si na svoj laserový experiment vybrali možno najslávnejšiu maľbu súčasnosti. Renesančný obraz Leonarda da Vinci však museli najskôr previesť do odtieňov sivej.
Potom La Giocondu rozdelili na menšie plôšky, s relatívne nízkym celkovým rozlíšením. Každý z odtieňov sivej dostal svoj kód priradený k istému časovému intervalu lasera. Podľa neho potom vesmírna sonda vedela, akú sýtosť má priradiť konkrétnej plôške.
Samotné vesmírne zariadenie z prijatých laserových pulzov poskladalo obraz a opravilo drobné chyby pri prenose. Výsledok potom poslalo späť na Zem pomocou klasických rádiových signálov.
„Keďže LRO už dokázalo prijímať laserové signály vďaka jednému z jeho zariadení,“ dodáva Xiaoli Sun, ktorý experiment opisuje v odbornom magazíne Optics Express. „Mali sme tak unikátnu šancu ukázať takúto jednosmernú komunikáciu so vzdialenou družicou.“
