Nikdy sa nemala stať vedkyňou. Jej otec to povedal jasne: Moje tri dcéry nepôjdu na vysoké školy, budú dobrými matkami a manželkami.
Rita Levi-Montalcini (22. 4. 1909 - 30. 12. 2012), dcéra bohatej židovskej rodiny s koreňmi až v starovekej Rímskej ríši, si však postavila hlavu. A otcovi odvrkla, že ona teda určite bude doktorkou.
Budúca nositeľka Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1986 sa však k samotnému výskumu dostávala zložito. Univerzitu dokončila tesne pred druhou svetovou vojnou, v čase, keď talianski fašisti zakázali v krajine židom akademické kariéry.
Mladá vedkyňa si preto postavila svoje provizórne laboratórium v spálni a skúmala tam kuracie plody. Jej posadnutosť rastom a vývojom buniek pokračovala aj po vojne.
Všimla si proteín, ktorý riadi rast buniek a neskôr si spolu so Stanleym Cohenom uvedomili, že takéto látky môžu byť kľúčom k pochopeniu viacerých ochorení mozgu či zdravotných problémov. Ale napríklad aj rakoviny.
„Pri svojich pozorovaniach mala úžasnú intuíciu," povedal pre New York Times Cohen, spoludržiteľ Nobelovej ceny z roku 1986. „A videla, že veci dávajú zmysel. Keď čosi jednoducho nútilo tie nervové spojenia rásť."
Talianska vedkyňa sa narodila v roku 1909 a podľa jej rodiny sa výskumu venovala každý deň. A to dokonca aj po tom, ako oslávila sto rokov. „Aj ako storočná mám našťastie skvelú myseľ," povedala v roku 2009 podľa BBC. „Akoby som mala dvadsať."
Rita Levi-Montalcini verila, že za našimi mozgami a mysľami sa ukrýva nedokonalosť a práve táto nedokonalosť určuje, ako napokon budú vyzerať. A je preto kľúčové, ako sa o naše mysle budeme starať a či im doprajeme dostatok príležitosť na intelektuálny rozvoj.
„Takéto slová ľahko nepoužívam," dodáva neurobiológ Gerald Fishbach. „No jej práca spôsobila revolúciu v štúdiu vývoja nervov, zmenu myslenia v tom, ako vôbec dokážeme zasiahnuť."
