Pokojne to nazvime folklór. Vraj veda s vierou nemôžu mať nič spoločné, každá z nich sa pozerá na svet inak a používa na to iné metódy.
To všetko je, samozrejme, pravda. Obe tieto ľudské činnosti majú rôzne predmety, a vlastne ich odlišuje ešte čosi základnejšie: možnosť vykonať experiment.
Lenže keď sa vyberiete ešte hlbšie, a pokojne to nazvime územie filozofie a špekulatívnych úvah, zrazu zistíte, že aj dobrý vedec musí veriť. Aj keď zároveň ako dobý vedec takéto otázky vede nekladie.
Kdesi tam, hlboko pod bežným fungovaním totiž narazíte na presvedčenie, že svet vôbec jestvuje. A ak už je, tak funguje podľa nejakých rozumných, azda prírodných zákonov. A ak už takéto zákony existujú, tak ich vari vieme ako-tak spoznať, pochopiť a napokon aj využiť.
Ak by sme si podobné presvedčenia položili ako otázky, zistíme, že nemajú zmysel. Nedá sa na ne odpovedať a tieto odpovede overiť či vyvrátiť. Ostáva nám iba veriť, že takto to vo svete funguje. A že všetok ten úchvatný vesmír okolo nás nie je len akousi nepodarenou hrou s kockami.
Veda jednoducho potrebuje pre svoje fungovanie vieru. Podobne ako všetko, čo v konečnom dôsledku robí človeka človekom. Viera nám zjednodušuje svet, robí ho prijateľným a láskavým. V konečnom dôsledku takto veria aj ateisti, a kdesi hlboko dokonca aj agnostici.
Viera však nie je náboženstvo. A práve organizované náboženstvo, nie viera, je to, čo sa od vedy tak zásadne líši.
