Washington 16. septembra (TASR) - Z genetického hľadiska sa človek a šimpanz odlišujú iba minimálne. Len dve percentá DNA človeka nemá náprotivok v šimpanzej DNA. Tento malý rozdiel však má ďalekosiahly dopad, pretože vedci teraz zistili, že človeku ako jedinému cicavcovi chýba gén, ktorý riadi produkciu cukru Neu5Gc.
Prečo tento cukor človeku chýba zatiaľ nikto nevie. Každopádne prestal byť aktívny v priebehu evolúcie. V kostiach posledného spoločného predka šimpanzov, bonobov a človeka ho ešte nájdeme. Tento tvor žil pred šiestimi až siedmimi miliónmi rokov - krátko pred tým, ako sa rozdelili evolučné cesty opíc a človeka.
Kedy človek stratil schopnosť produkovať cukor Neu5Gc sa podľa časopisu Proceedings of the National Academy of Sciences podarilo zistiť vedcom z Kalifornskej univerzity v San Diegu a Graduate University for Advanced Studies v japonskej Hajame. Prvé analýzy skamenených ľudských kostí ukázali, že od tohto okamihu muselo uplynúť viac ako 500.000-600.000 rokov, pretože neandertálci príslušný gén ešte mali.
Na presnejšie ohraničenie použili vedci rôzne genetické metódy vrátane "evolučných hodín", ktoré vychádzajú z časovo konštantných genetických zmien u ľudí a opíc. Po porovnaní určitých genetických sekvencií mohli vedci s veľkou presnosťou oznámiť, že od "vypnutia" génu pre produkciu cukru Neu5Gc u človeka prešlo 2,7-2,8 milióna rokov.
O príčinách zastavenia syntézy Neu5Gc môžeme len špekulovať, zaujímavé ale je, že človek chodil v tom čase už vzpriamene a jeho fyziognómia sa blížila tej súčasnej, ale jeho mozog nebol oveľa väčší ako mozog šimpanza. Tento pomer sa čoskoro zmenil a ľudský mozog značne zväčšil svoj objem.
Jedna téza hovorí, že práve cukor Neu5Gc, ktorého význam vedci stále úplne nechápu, mohol brzdiť tento proces. Vysvetlenie možno nájdeme v mozgu šimpanzov, v ktorom sa Neu5Gc v malom množstve vyskytuje.
