Blížia sa Vianoce a začal sa advent, čo sú dobré príležitosti zamyslieť sa nad témou, na ktorú v uponáhľanom živote nemáme čas. Je ňou krása. Krása vedy a umenia a ich vzájomný vzťah.
Objaviť krásu je možno ľahšie ako nájsť pravdu. Veda si vyžaduje talent spojený s primeranou kvalifikáciou, v umení stačí talent. Umenie má viac intuitívny ako exaktný charakter, no dobré umenie má oboje.
Aj vo vede na vytvorenie novej teórie nestačí len logické myslenie, ale treba aj intuíciu. H. Weyl kedysi napísal, že jeho „práca v matematike a vo fyzike sa vždy pokúša zjednotiť pravdivé s krásnym. Ale keď si mám vybrať jedno alebo druhé, zvyčajne si vyberiem krásne.“
Veda aj umenie majú jednu spoločnú črtu. Je ňou využívanie symetrie. Vo vede sa k symetrii utiekame často, keď nemáme úplnú teóriu a chceme pochopiť aspoň niečo.
Tak vznikal aj štandardný model časticovej fyziky. A aj vo vede, aj v umení býva nebezpečné symetrie absolutizovať - prvok asymetrie neoživuje iba umelecké dielo. Fyziku nedávno oživili výsledky z urýchľovača LHC, ktoré nepotvrdzujú supersymetrie.
Vďaka tomu teraz nevieme, aké symetrie nás čakajú pri supermalých rozmeroch priestoru a času či supervysokých energiách. A to je nielen príjemné oživenie v časticovej fyzike. Ale možno aj krása.
Autor: Jozef Masarik, fyzik
