Harrison Schmitt stojí neďaleko kráteru Shorty a hľadí na pôdu. Okolie je akési čudné, naoko zväčša oveľa tmavšie ako okolitý terén.
Niektoré hypotézy hovoria, že toto miesto je pozostatkom po dávnej zrážke, ktorá odkryla vrstvy pôdy; zrážke, keď sa pred miliónmi rokov stretol Mesiac s nejakým iným kozmickým telesom a na jeho povrchu ostali výrazné stopy. Iné zase zdôrazňujú, že povrchu našej prirodzenej družice nesie stopy po dávnej vulkanickej aktivite, sopečnej činnosti vtedy ešte mladého sprievodcu našej vlastnej planéty. Majú pravdu obe.
Prepis rozhovoru
Oranžová pôda
Schmitt:
Ach. Hej!
(krátke mlčanie)
Kde sú odrazy? Už ma to raz zmiatlo.
(ďalšie krátke mlčanie)
Veď to je oranžová pôda! Tu je oranžová pôda!
Cernan:
Nehýb sa, kým to neuvidím.
Schmitt:
Je všade! Oranžová.
Cernan:
Nehýb sa, kým to naozaj neuvidím.
Schmitt:
Môžem ňou pohnúť pomocou nôh.
Cernan:
Hej. Naozaj tu je. Vidím to aj odtiaľto.
Schmitt:
Je oranžová!
Cernan:
Počkaj chvíľu, nech si odsuniem protislnečnú clonu.
(po chvíli)
Stále je oranžová! Je to tak. Šialené! Oranžová!
Schmitt:
Musím odobrať vzorky, Houston.
Houston:
Rozumieme. A odhadujeme, že musíte pracovať rýchlo.
Schmitt, prvý skutočný vedec vyslaný do vesmíru americkým Národným úradom pre letectvo a vesmír (NASA), hľadí na pôdu pod svojimi nohami, na okolité skaly a kamene a odhaduje minulosť jednotlivých štruktúr.
Sám je nielen pilotom lunárneho modulu, no predovšetkým geológom. Harrison prezývaný Jack pozerá na sivastú pôdu a zrazu si uvedomí, že to, na čo hľadí, predsa nie je nudný sivý prach. Tá pôda hrá oranžovou farbou.
Prvý vedec
Objav mikroskopických častíc pripomínajúcich koráliky s oranžovým sfarbením, drobnučkých kúskov, ktoré vznikli vďaka dávnej vulkanickej aktivite, nie je jedinou dôležitou udalosťou kozmickej misie.
Tá najdôležitejšia je však skôr smutná - Apollo 17, celý let trojčlennej posádky do kozmu je pomníkom časom, keď ľudia ešte pristávali na inom vesmírnom telese. Je spomienkou na udalosť spred štyridsiatich rokov, keď ľudia naposledy kráčali po povrchu Mesiaca. Odvtedy sa človek k inému telesu našej slnečnej sústavy nevybral.
„V tom čase, obzvlášť ešte pred naším štartom, som nepremýšľal nad tým, že to vlastne bude posledná misia," spomína pre Space.com Schmitt. „Vlastne som ani necítil nejaký tlak, ani sa mi nezdalo, že by sa niekto k tomu staval takto."
Misia Apollo 17 odštartovala 17. decembra v roku 1972. Štart sa najskôr musel o tri hodiny posunúť, až sa stal vôbec prvým nočným štartom v histórii programu. Napokon však pätica burácajúcich motorov obrovskej, viac než stometrovej nosnej rakety Satrun 5 vyniesla do kozmu trojicu astronautov na palube.
Veliteľ Eugene Cernan bol bývalý vojenský pilot a vesmírny veterán, ktorý už mal za sebou misie Apollo 10 aj Gemini 9. Pilot veliteľského modulu Ronald Evans zase zálohou napríklad v prípade misie Apollo 14, no samotná misia bola preňho kozmickou premiérou.
A Jack Schmitt, ten bol jednoducho „ten vedec". Geológ, ktorý plný vzrušenia neskôr naberal vzorky pôdy všade tam, kde to plán misie dovolil. A ktorý s priam detským nadšením referoval o čudesnej oranžovej pôde práve tam, kde mali na astronautov čakať nudné, šedivé prašné mesačné pláne.
„Cením si celú misiu," dodáva Schmitt. „Každý deň sa odohrala viac než jedna veľkolepá udalosť. Veď hneď v prvý deň sme videli tú takmer celú Zem a urobil som tú slávnu snímku Afriky - stále najžiadanejší záber z archívov NASA."
Baletné číslo
Mesačná časť misie trvala tri dni. Kým Evans krúžil na obežnej dráhe, Cernan so Schmittom sa trikrát vybrali na prechádzku nehostinným povrchom. V jeden deň našiel Schmit oranžové sklo v mesačnej pôde, v ďalší Cernan či Schmitt zakopli a predviedli baletné číslo.
V istom okamihu - po odznení prvotného zhrozenia – Houston dokonca astronautom odkázal, že už nestíha zdvíhať telefonáty od miestnej baletnej nadácie, ktorá chce aspoň jedného z astronautov angažovať v budúcej sezóne.
Inokedy zase Cernan vymýšľal, ako si kengurími skokmi zjednodušiť presun medzi jednotlivými miestami či skúšal, ako pomocou mapy a lepiacej pásky opraviť poškodený blatník mesačného vozidla.
Oveľa podstatnejšie však je, že astronauti robili to, čo dnes vykonávajú iba vesmírne roboty. Nielenže priniesli viac ako sto kilogramov mesačných vzoriek. Okrem pôdy a kameňov skúmali povrch, fotografovali, merali gravitáciu či rozmiestňovali drobné nálože, pomocou ktorých neskôr NASA zisťovala zloženie geologických vrstiev.
Najzásadnejší problém tejto misie však platí dodnes: bola posledná. Toto vzrušujúce kozmické predstavenie sa udialo už pred štyridsiatimi rokmi. Dnes vieme, že na Mesiaci je relatívne dosť vody, súkromné spoločnosti špekulujú, že by tam raz chceli poslať ľudí, NASA zase neoficiálne premýšľa nad kozmickou základňou, ktorú by umiestnila na jeho odvrátenej strane.
Avšak dnes, štyri desaťročia po misii Apolla 17, nemá nik na planéte funkčný vesmírny systém, ktorý by na našu prirodzenú družicu dokázal vrátiť človeka.
Spojené štáty síce vyvíjajú novú nosnú raketu a kozmickú loď, ktorá by niekedy v budúcom desaťročí mohla pristáť na asteroide či raz letieť na Mars. Čína hovorí o svojom taikonautovi na Mesiaci v priebehu desaťročia.
No od decembra v roku 1972 človek nestál na inom kozmickom telese a pilotovaný vesmírny výskum neurobil žiaden veľký krok vpred. Napokon, dodnes sa na Mesiaci prechádzalo iba dvanásť ľudí.
„Americké výzvy dneška vytvorili ľudský osud zajtrajška,“ povedal Eugen Cernan krátko predtým, než opustil Mesiac. Nemohol tušiť, že tie výzvy prežijú štyridsať rokov.
Cernan ľutuje, že neprišli ďalší
Starí rodičia posledného muža na Mesiaci pochádzali z Kysúc. Slovensko navštívil naposledy v roku 2004.
Bol druhý Američan, ktorý sa prechádzal vo vesmíre. A len jeden z troch ľudí, ktorí leteli k Mesiacu dvakrát. O našej prirodzenej družici hovorí ako o planéte, pretože práve tak mu pripadala počas tých troch dní, čo strávil na jej povrchu ako posledný muž.
Na Mesiaci bolo doteraz iba dvanásť ľudí a ten posledný z nich - Eugene Cernan - má k Slovensku najbližšie. Jeho starí rodičia Čerňanovci pochádzali z Vysokej nad Kysucou, odkiaľ sa ako mnohí iní vysťahovali začiatkom 20. storočia do Spojených štátov. Eugene sa narodil ich synovi Andrejovi a Češke Rozálii Cihlářovej v roku 1934 na predmestí Chicaga.
Už od mladosti ho lákalo lietanie. Počas druhej svetovej vojny hltal v kinách správy o úspechoch amerických bojových letcov. Preto sa hneď po skončení štúdia na univerzite prihlásil do leteckej školy, veľa toho nalietal v námorníctve, aj keď do bojovej akcie nezasiahol.
Úspech prvého amerického kozmonauta Alana Sheparda ho presvedčil, aby sa pridal k NASA. Na palube Gemini 9 vyšiel držaný sedemmetrovým lanom na dve hodiny do vesmíru. Pri akcii sa mu nebezpečne prehrieval skafander, tep mu vystúpil na 155 úderov za minútu.
V lunárnom module Apolla 10 otestoval všetko, aby Niel Armstrong na nasledujúcej misii mohol urobiť prvý krok na Mesiaci. Ako Cernan spomína na svojej internetovej stránke, „Apollo 10 urobilo všetko okrem pristátia." Od povrchu bol vzdialený 15 kilometrov. Na Mesiac sa nakoniec vrátil v roku 1972, na povrchu strávil dohromady 22 hodín.
Slovensko navštívil trikrát. Prvýkrát počas studenej vojny v roku 1974, keď návštevu médiá takmer úplne ignorovali. Naposledy pred ôsmimi rokmi.
Všade, kam príde, neprestáva hovoriť, že človek musí na Mesiac vstúpiť znova. Je veľkým kritikom Baracka Obamu, ktorý zrušil plán návratu.
"Príliš veľa rokov prešlo a ja som stále posledným mužom na Mesiaci. Verím, že tam vonku je niekde mladý chlapec alebo dievča, ktorí snímu túto pochybnú poctu z mojich ramien a vrátia nás tam, kam patríme," píše sa na internetovej stránke Eugena Cernana.
Tomáš Vasilko
