Staré Hory 15. septembra (TASR) - Takmer všetky u nás žijúce sťahovavé vtáky už odleteli do svojich zimovísk na juhu Európy, alebo v Afrike. Ich migrácia už v minulosti fascinovala našich predkov. Dávne pokusy o vedecké zdôvodnenie tohto prírodného javu boli rozličné a z pohľadu poznatkov súčasnej vedy aj úsmevné.
Už Aristoteles (384-322 pr. n. l.), ako pre TASR uviedol pracovník starohorskej Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV Miroslav Saniga, vyslovil domnienku o akejsi "transmutácii" premene jedného vtáka na druhého. Podľa tohto filozofa a prírodovedca sa napríklad červienka a žltochvost na jeseň premieňajú jeden v druhého. Veľký biológ Carl Linné (1707-1778) vo svojom svetoznámom diele Systém prírody uvádza, že lastovičky a belorítky domové sa na jeseň ponárajú do vody a na jar z nej vyletujú. Rôzne takéto a podobné vysvetlenia absencie niektorých vtákov v zimnom období vyslovili aj ďalší filozofi a vedci.
Zaujímavé sú rekordy v dĺžke preletu medzi stanovišťami, na ktorých vtáky hniezdia a kde zimujú. Najdlhšiu trasu do zimoviska prekonáva rybár dlhochvostý (Sterna paradisea). Tento vták veľkosťou podobný čajke smejivej hniezdi na pokraji arktickej oblasti v Eurázii a v Severnej Amerike a zimovať zalieta až do Antarktídy. Počas sťahovania preletí až vyše 25 tisíc kilometrov.
Pozoruhodné a obdivuhodné sú však aj výkony iných sťahovavých operencov, ktoré musia preletieť bez prestávky more. Napríklad močiarnica japonská (Gallinago hardwickii) preletí bez zastávky asi 5 tisíc kilometrov ponad Pacifik, aby sa dostala do zimovísk v Austrálii a Tasmánii. Avšak aj maličký vtáčik, akým je kolibrík červený (Archilochus colubris), dokáže bez prestávky preletieť Mexický záliv, ktorého zdolanie predstavuje trasu približne tisíc kilometrov. Túto vzdialenosť prekoná približne za 18 hodín a mávne pritom krídlami neuveriteľných približne 3-miliónkrát. Aj u nás žijúce belorítky domové musia na ceste do južnej Afriky bez zastávky preletieť ponad Saharskú púšť.
