SME

Čo začal Rímsky klub, Johannesburg nedokončil

Mám pocit, že ľudia jednoducho kašlú na to, či sa táto planéta bude točiť ďalej, alebo nie.(Kurt Vonnegut jr.)Ako nakŕmniť hladných a napojiť smädných v chudobných krajinách, ako zabrániť ekologickým ohrozeniam planéty, ako zachovať udržateľný rozvoj ...


James T. Morris, výkonný riaditeľ Svetového potravinového programu OSN, navštívil najohrozenejšie oblasti Zimbabwe. V tejto krajine bude potrebovať potravinovú pomoc v tomto roku okolo 6 miliónov ľudí. FOTO - REUTERS

Mám pocit, že ľudia jednoducho kašlú na to, či sa táto planéta bude točiť ďalej, alebo nie.(Kurt Vonnegut jr.)Ako nakŕmniť hladných a napojiť smädných v chudobných krajinách, ako zabrániť ekologickým ohrozeniam planéty, ako zachovať udržateľný rozvoj vo vyspelých krajinách. To bolo motto stretnutia štyridsiatich tisícov ľudí zo 191 krajín v Johannesburgu na Summite Zeme na prelome augusta a septembra. Diskutovalo sa veľa, vášnivo a často aj hekticky, nepochybne s tými najlepšími úmyslami. Účastníci na záver schválili deklaráciu o udržateľnom rozvoji a akčný plán, v ktorom sa hovorí o zosúladení hospodárskeho rastu, spojeného s bojom proti chudobe, a tiež o podpore ekonomík chudobných štátov.

Britské noviny Times si neodpustili poznámku, že Summit OSN o udržateľnom rozvoji sa skončil fraškou, keď prejav amerického ministra zahraničia C. Powella nebolo takmer počuť pre piskot ekologických aktivistov. Konštatovali tiež, že sa podarilo prinútiť vedúcich predstaviteľov väčšiny krajín, aby sa znovu zaviazali dospieť k cieľom, na ktorých sa už predtým dohodli. Aj preto by sa nabudúce OSN mohla vyhnúť takýmto prázdnym politickým gestám a organizovať skôr menšie, konkrétnejšie zamerané stretnutia expertov, napísali Times.

Os Rím - Rio - Johannesburg

Ani myšlienka organizácií „menších, konkrétnejších stretnutí expertov“ nie je nová. Najvýraznejšia expertná skupina sa v minulosti zhromaždila okolo Aurelia Pecceia. Tento ekonóm, verejný činiteľ a manažér, člen vedenia firmy Fiat a viceprezident firmy Olivetti, rozoslal na jar 1968 listy tridsiatim popredným európskym vedcom a podnikateľom. V apríli sa stretli v rímskej Národnej akadémii dei Lincei a založili Rímsky klub. Jeho členovia nevyjadrovali záujmy nijakej krajiny alebo skupiny. Ich počet obmedzili - všimnime si dobre - na sto. Veľkosť spoločenstiev, schopných viesť zmysluplnú diskusiu, je totiž veľmi obmedzená. Činnosť klubu je spojená s menami uznávaných vedcov ako Jay Forrester, Jan Tinbergen, Denis Gabor a mnohými ďalšími.

Hneď prvá správa Rímskeho klubu Medze rastu (marec 1972) sa stala svetovým bestsellerom. „Vyšla v päťmiliónovom náklade a napísali ju odborníci, ktorí mali cit pre problémy globálneho charakteru,“ vysvetľuje sociológ Fedor Gál. „Zrodila sa z vedomia, že svet má problémy, o ktorých treba nielen spoločne diskutovať, ale ich aj spoločne riešiť. Podstatné je, že najmä táto, ale aj ďalšie správy Rímskeho klubu postupne zmenili prístup k životnému prostrediu vo všetkých civilizovaných krajinách.“

Od prvých prác Rímskeho klubu by bolo možné vystopovať cestu k summitom v Rio de Janeiro (1992) až k Johannesburgu. S rastúcim počtom účastníkov, ktorým ide o spoločnú vec, ako keby sa však postupne vytrácala zmysluplnosť dialógu. Globálne problémy a nevyhnutnosť ich globálneho riešenia, ktoré Rímsky klub nastolil pred viac ako tridsiatimi rokmi, sú teda na programe dňa stále.

Fedor Gál si myslí, že Johannesburský summit v tomto smere nič nevyriešil. „Stretli sa desiatky tisíc ľudí, ale nijaká všeobecne zdieľaná cesta nie je na obzore. Mimochodom, akú možnosť má občan kontrolovať plnenie záväzkov predstaviteľmi organizácií tretieho sektora? Prakticky žiadnu. Rád by som preto veril, že ak si z toho OSN zoberie nejaké ponaučenie, bol to posledný summit. Pýtam sa, ako je možné na podobný happening minúť 50 miliónov dolárov? Takáto suma by už mohla výrazne pomôcť menšiemu rozvojovému štátu, postihnutému akútnymi problémami.“

Jesť, či nejesť?

Jedným z rukolapných dôkazov, ako ťažko sa svetové spoločenstvo na niečom konkrétnom zhodne, je problematika geneticky upravených potravín. USA ich ponúkajú hladujúcim krajinám už dávnejšie, Európa to však odmieta. Rovnako uvažujú aj predstavitelia niektorých rozvojových krajín. Rakúsky Der Standard napísal, že geneticky manipulovaná kukurica z USA bola vyvinutá pre americké podmienky a potrebuje technicky vysokorozvinuté poľnohospodárstvo, aké v rozvojových krajinách neexistuje. Podľa Standardu „vzniká preto podozrenie, že americký genetický priemysel môže hladujúce rozvojové krajiny využívať ako pokusné králiky“.

Americký futurológ Alvin Toffler však počas summitu v Johannesburgu označil situáciu okolo geneticky upravených potravín priam za desivú: „Milióny ľudí v Zambii, Zimbabwe a Mozambiku trpia hladom. Vlády týchto krajín ich práve teraz pripravujú o 60-tisíc ton obilnej pomoci, ktorú zaslali USA. Údajne preto, že toto obilie bolo geneticky upravené.“

Toffler pripomína, že kruté rozhodnutie dobre živených úradníkov v hladujúcich krajinách padlo aj napriek vyhláseniu Jamesa Morrisa, výkonného riaditeľa Svetového potravinového programu OSN. Morris zdôraznil, že geneticky upravená kukurica už bola konzumovaná doslova v miliardách prípadov bez akýchkoľvek následkov. Podľa Morrisa niet žiadnych vedeckých dôkazov, ktoré by potvrdzovali škodlivosť takto upravených produktov.

Toffler si myslí, že skutočným dôvodom, prečo africké vlády berú jedlo od úst svojim hladným, „je tlak zo strany Európskej únie, ktorá usilovne chráni svojich bohato dotovaných poľnohospodárov pred americkou konkurenciou“.

Menej paniky, viac vedy

Nezmyselná panika, emócie a nová ekologická viera aj za cenu tisícov ľudských životov. Tak hodnotí Toffler prístup ku geneticky modifikovaným potravinám. Svet by však podľa neho potreboval naopak viac zdravého rozumu a vedeckého poznania. Podľa neho by premena ekológie v činnosť založenú skôr na viere ako na vede mohla ohroziť budúcnosť Zeme. „Už tým, že by podriadila vedecké chápanie prírody najrôznejším náboženským dogmám, ktoré zasahujú do otázok potratov, antikoncepcie, evolúcie a náuky o stvorení, definície života, embryonálnych kmeňových buniek a do genetiky vôbec.“

Pripomeňme si ešte slová iného významného vedca Richarda Dawkinsa, autora bestselleru Sebecký gén: „Čo je to viera? Je to stav mysle, ktorý vedie ľudí, aby uverili v niečo - je jedno v čo - bez akéhokoľvek podporného dôkazu. Ak by tu dôkaz bol, bola by viera zbytočná, lebo by vás dôkaz aj tak prinútil uveriť… Viera nemôže hory prenášať, ale je schopná dohnať ľudí k nebezpečným pochabostiam…

Je dostatočne silná, aby naočkovala ľudí proti akýmkoľvek pocitom ľútosti, odpustenia, skromným ľudským citom. Dokonca ich očkuje proti strachu, ak úprimne veria, že ich mučenícka smrť pošle rovno do neba. Je to strašná zbraň! Náboženská viera si zaslúži v análoch vojenskej technológie rovnako veľkú kapitolu ako luk, vojnový tátoš, tank či vodíková bomba.“

Tieto slová napísal britský biológ v roku 1989, teda dávno pred teroristickým útokom na New York. Zákerný teroristický akt však mal veľa znakov náboženského fanatizmu, opísaných Dawkinsom.

Nie je aj toto dobrý argument, aby ľudstvo ako celok (ak niečo také vôbec existuje) načúvalo vedcom viac a predovšetkým pozornejšie ako doteraz? A vlastne nielen vedcom, ale múdrym ľuďom vôbec. Provokujúce slová jedného z nich, amerického spisovateľa Kurta Vonneguta juniora, sme si predsa vybrali ako podtitul tohto článku. MICHAL AČ

michal.ac@sme.sk

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu