V bazéne sa zrazu ozvalo: „Von, choď von.“ Potápač si napravil výstroj a začal stúpať k hladine. Vyliezol z vody, no ostatní len začudovane krútili hlavami, keď im hovoril o príkaze vyliezť z vody. Nikto na brehu nič podobné nepovedal.
Takáto situácia sa stala v polovici 80. rokoch v jednom z bazénov kalifornskej Národnej námornej nadácie pre cicavce. Krátko nato si ošetrovatelia uvedomili, že čudné zvuky, ktoré občas pripomínali ľudské hlasy, vlastne nemusia vydávať návštevníci.
Tie zvuky, čo dovtedy vedome ignorovali, môžu byť čímsi úplne neznámym v ríši morských zvierat. „Rozprával“ totiž náš oceánsky príbuzný, miestna bieluha žltobiela. NOC.
Bieluha génius
Mladú veľrybu chytili v 70. rokoch kanadskí Inuiti. Cicavec sa neskôr dostal do San Diega, do miestneho námorného parku. Práve tam si čudné vlastnosti bieluhy všimli vedci. NOC napodobňovala ľudské zvuky, reč ošetrovateľov, v niektorých prípadoch to dokonca vyzeralo, že sa snaží komunikovať.
„Mohli ste tam počuť akoby rozhovor,“ hovorí pre magazín National Geographic Sam Ridgway z nadácie. Práve on spolu s kolegami svoje zistenia publikoval v žurnále Current Biology. „Bolo to veľmi zvláštne. Čosi také som počul prvý raz.“
NOC, no-see-um (podľa drobných mušiek) vychovali ľudia. Na prvý pohľad sa zdá, že zviera v zajatí, obzvlášť inteligentné ako veľryby, musí niečo od svojich ošetrovateľov pochytiť.
Problémom však je, že spôsob, akým vydávajú zvuky naši morskí príbuzní, sa od toho ľudského výrazne líši. Bieluha preto nielenže dokázala od ľudí vo svojom okolí odkopírovať zvuky.
Dokázala „znížiť“ svoj hlas tak, aby sa zvuk vôbec podobal na ľudskú reč. Musela teda prísť na spôsob, ako neprirodzenou zmenou tlaku vo svojej nosnej dutine modulovať zvuk – pretože práve tam v prípade oceánskych cicavcov zvuky vznikajú.
„Bol to jasný príklad vokálneho učenia,“ dodáva aj pre BBC Ridgway. „Učenia, ktoré vykonala biela veľryba.“
Hovoriaca príroda
Hovoriace veľryby dlho patrili medzi rozšírené námornícke mýty či do ríše anekdot a rozprávok. NOC však nie je prvou, dokonca ani bieluhou, ktorá zrejme napodobňovala ľudí. Podľa magazínu Nature si tieto morské zvieratá všimli vedci už v 40. rokoch, keď sa im zdalo, že títo zástupcovia čeľade narvalovité vydávajú zvuky ako kričiace deti.
V 70. rokoch sa kanadská bieluha Lagosi dokonca pokúšala vysloviť svoje meno. Bieluha NOC však bola jediným známym jedincom, ktorého vedci systematicky skúmali.
Bohužiaľ, pred štyrmi rokmi cicavec zomrel, pričom komunikovať prestal podstatne skôr – po dosiahnutí pohlavnej zrelosti. Prvé vedecké výsledky odborníci publikovali až teraz.
Ešte prednedávnom sme si mysleli, že ľudská reč je výnimočná, vyvinula sa relatívne nedávno a napodobňovať ju dokážu len niektoré druhy vtákov, prípadne čiastočne vycvičené primáty. Nové výskumy však naznačujú, že s našou výnimočnosťou to v prírode možno až tak nefunguje.
Aj keď výskum génov pred desaťročím ukázal, že časti našej DNA kľúčové pre rozvinutú reč, zrejme nie sú staršie ako dvestotisíc rokov – čo by mohlo súvisieť s rozšírením moderného človeka po svete i s vlnami migrácie z Afriky – schopnosti chápať reč, dokonca čiastočne skomolenú, majú aj šimpanzy.
To znamená, že takéto predpoklady si všetci nesieme ešte z čias, keď sa naša línia od línie našich najbližších príbuzných neoddelila. Teda môžu mať viac ako šesť či sedem miliónov rokov.
Známy je aj prípad slávneho Alexa, geniálneho papagája sivého, ktorý rozumel reči a dokázal so svojimi ošetrovateľmi komunikovať.
Čiastočne chápal abstraktné pojmy, rozumel významu slov, farieb či tvarov a podľa tohtoročnej štúdie v magazíne Animal Cognition dokonca zvládal jednoduchú matematiku: papagáj vedel sčítať až tri čísla.
Aj Alex však pred rokmi zomrel.
Múdrejšie zvieratá
„Samce a samice papagájov na rozdiel od iných vtákov komunikujú neustále,“ zdôrazňovala pre Nature Alexova cvičiteľka Irene Pepperbergová z Massachusetts Institute of Technology.
„Odovzdávajú si komplikované informácie, ale napríklad aj individuálnu identitu či varovania pred predátormi.“
Práve sociálna interakcia je kľúčová pre vývoj reči či primitívnejších spôsobov komunikácie. To platí aj v prípade veľrýb.
Dnes vieme, že ich komunikácia je komplexná, a i keď jej aj po desaťročiach výskumu stále dobre nerozumieme, a je potvrdené, že im pomáha nielen pri lovení či párení, ale trebárs aj na vykonávanie zložitejších úkonoch.
Tušíme napríklad, že delfíny si dávajú jednoznačné mená, ktoré ostatné jedince zvyknú opakovať – no na tvrdenia o osloveniach je ešte priskoro.
Vieme tiež, že veľryby sú podobne ako primáty, vrany alebo sojky schopné učiť sa, odovzdávať si vedomosti, dokonca inovovať.
V prípade delfínov či šimpanzov dokonca môžeme hovoriť o čomsi ako kultúre až politike, keďže dokážu uzatvárať aliancie, no v prípade potreby ich aj vypovedať a vypočítavo sa pridávať k výhodnejším.
Ich rozhovory – ak takýto antropocentrizmus má vôbec zmysel – sa tak nemusia končiť len pri tom, že vyháňajú potápačov zo svojich bazénov.
„Kto z vás mi kázal opustiť nádrž?“ pýtal sa pred desaťročiami svojich kolegov potápač z kalifornskej Národnej námornej nadácie pre cicavce. Bola to veľryba.
