Boli to divoké časy. Asi najväčší expert svojej doby na neutróny systematicky skúmal, ako sa správajú jadrá atómov.
V napätej atmosfére krátko pred druhou svetovou vojnou sa taliansky fyzik Enrico Fermi utiahol do sveta takého malého, že bežnými prostriedkami ho nemáme šancu vidieť. Tam hľadal odpovede na záhady fyziky.
Mal šťastie aj nešťastie. V časoch, keď jadrové reakcie vyzerali ako úplná hlúposť a keď ich aj väčšina vedcov považovala dokonca aj za teoreticky nemožné, namieril svoje pomalé neutróny na jadrá uránu a sledoval výsledky.
Odborníci vtedy predpokladali, že nové chemické prvky možno vytvoriť takýmto bombardovaním z ľahších – a Fermi si chvíľu myslel, že to dokázal. Objavil prvok s atómovým číslom 94, tajomné hespérium. Spolu so svojím tímom z Rímskej univerzity svoj objav oznámil v roku 1934.
O štyri roky nato získal Nobelovu cenu za fyziku. Nobelova komisia ocenila jeho „demonštráciu existencie nových rádioaktívnych prvkov vytvorených ožarovaním neutrónmi a súvisiace objavy jadrových reakcií pomocou pomalých neutrónov".
Problémom je, že žiadne hespérium nikdy nejestvovalo. V skutočnosti to bola zmiešanina kryptónu, bária a ďalších prvkov.
S odstupom času
Nobelove ceny prinajmenšom za prírodovedné disciplíny sú najprestížnejším ocenením vo vedeckom svete.
Zväčša sa udeľujú s dostatočným odstupom na to, aby mala komisia istotu, že teórie či experimentálne zistenia sa aspoň v zásade nemýlia. A sú to objavy, ktoré sa ukázali užitočnými či významne prispeli k pochopeniu sveta okolo nás.
Aj napriek tomu sa však niekoľkokrát v histórii Nobelových cien za fyziku či medicínu stalo, že sa ocenenia ukázali ako predčasné. A aj keď to bol poctivý výskum, v konečnom dôsledku nemal pravdu.
Fermiho omyl sa dá odpustiť, napokon na svoju chybu jeden zo zakladateľov jadrovej fyziky relatívne rýchlo prišiel. „Ale platí, že v roku 1938 bol nepochybne najväčším svetovým expertom na neutróny,“ zdôrazňuje dodnes Nobelova komisia.
Napokon, bol to práve on, kto pomáhal pochopiť a využiť riadené jadrové reakcie. Vďaka nemu tak dnes nemáme iba elektrárne či zbrane, ale napríklad aj dôležité diagnostické prístroje v medicíne.
Príčina rakoviny?
Podobným prípadom je aj Johannes Fibiger. Dánsky vedec a lekár pôvodne sledoval tuberkulózu na potkanoch. Pri niektorých hlodavcoch si všimol, že laboratórne zvieratá majú v žalúdku nádory.
Vtedy si uvedomil, že to môže súvisieť s istým organizmom, ktorý v ich telách objavil tiež. Mohlo by to dokonca znamenať, že práve ony spôsobujú rakovinu.
Živočích z kmeňa hlístovce Gongylonema neoplasticum, predtým prezývaný Spiroptera carcinom, by mohol vytvárať žalúdočné nádory v telách pokusných zvierat.
Mal to byť dôkaz, že rakovinu spôsobuje cudzí parazit, proti ktorému treba bojovať. Nobelova komisia mu tak v roku 1926 (ale s ročným odkladom) udelila Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za jeho „objav Spiroptery carcinom“. V tom sa nezmýlila, v skutočnosti však podcenila rakovinu.
Dnes vieme, že rakovina, jedno z najzákernejších ochorení súčasnosti, je podstatne komplikovanejšia. V skutočnosti sa čiastočne odlišuje u každého pacienta, čo extrémne sťažuje jej liečbu.
Fibigerov parazit nakoniec rakovinu nespôsoboval, napomáhal však tomu, aby sa pri pokusných zvieratách s nedostatkom vitamínu A rozvinula. Dánsky vedec však zistil to, že poškodené tkanivá môžu viesť k rakovine – a to už bol zásadný pokrok v jej pochopení.
Tímová veda
Podstatou prírodných vied je ich schopnosť naprávať vlastné tvrdenia a chyby. Je vlastne skôr prekvapením, že v histórii prírodovedných nobeloviek sa stalo len párkrát, že komisia ocenila čosi, čo sa neskôr ukázalo ako nedobré pochopenie javu.
Častejšie sa však stáva, že odborná verejnosť protestuje, kto za daný výskum vlastne ocenenie získal. A tieto námietky budú stále častejšie, keďže dnešná veda už málokedy funguje vďaka extrémne talentovaným jednotlivcom.
Za objavmi totiž v súčasnosti stoja veľké, často medzinárodné tímy. A z nich bude takmer nemožné vybrať trojicu tých, čo si Nobelovu cenu zaslúžia najviac.
Nobelove kontroverzie
Aj keď nesprávnych ocenení býva v prírodných nobelovkách málo, častejšie sa objavujú kontroverzné témy.
V roku 1949 získal Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu aj Antonio Egas Moniz za „svoj objav terapeutickej hodnoty leukotómie pri istých psychózach". Leukotómiu pritom väčšina ľudí pozná pod podobným výrazom – lobotómia.
Ak si však odmyslíme etický rozmer takéhoto zákroku, z vedeckého hľadiska táto metóda čiastočne funguje. Preto nebola táto nobelovka udelená za úplný nezmysel.
Pred pätnástimi rokmi túto cenu získal Stanley B. Prusiner za svoj objav priónov. Tieto zmutované bielkoviny zrejme môžu za niektoré infekcie v mozgu. Nie celá odborná verejnosť však dôveruje hypotéze, že sú zodpovedné aj za medzidruhový prenos ochorení, ako je Creutzfeldtova-Jakobova choroba.
Kontroverzie vyvolalo ocenenie aj za rok 2008, keď sa objavili podozrenia, že na udelenie nobelovky Haraldovi zur Hausenovi mohla mať vplyv farmaceutická spoločnosť AstraZeneca.
Tomáš Prokopčák
