V ríši Inkov neexistovala profesia kuchára a ich systém prípravy hostín bol veľmi jednoduchý, neprejedali sa, zato pili „až do opitosti“. Gastronomické zvyky, hostiny, používané techniky a nástroje v staroperuánskej ríši popisuje vo svojej knihe Kuchyňa Inkov peruánska bádateľka Rosario Olivasová, ktorá za svoju vedeckú činnosť získala v Španielsku národnú gastronomickú cenu.
Potomok jednej inkskej princeznej a španielskeho dobyvateľa Inca Garcilaso de la Vega (žil v 16. a 17. storočí) vo svojom najznámejšom diele Kráľovské komentáre píše, že v inkskom paláci sa konzumovalo toľko chichy (alkoholický nápoj z kvasenej kukurice), že „sa to nedalo ani zmerať“, a napriek tomu, že vznešení Inkovia keď jedli, nič nepili, „po jedle… popíjali až do noci“.
Inkského panovníka pri stole obsluhovalo 20 žien a 400 šľachtických synov. Zvyškov potravín sa však už nikto nedotýkal, zhromažďovali ich pre „neskorší život“, vysvetľuje bádateľka.
Olivasová preskúmala rôzne kroniky, podľa ktorých Inkovia neboli pochovávaní, ich telá boli mumifikované a uchovávané v ich domoch aj so služobníctvom, takmer ako keby boli nažive. Živili sa duchom potravín, ktoré za života zjedli a ktoré raz za rok bývali pálené, aby si ich odniesol vietor, „pretože nikto sa ich nesmel dotknúť“.
Španielsky dobyvateľ Pedro Pizarro rozprával, že v jednom „skladisku“ našiel vedľa odevov kosti vtákov a kukuričné klasy, ktoré skonzumoval posledný inka Atahualpa.
Obyvatelia Ríše štyroch častí (Tahuantisuyu), ktorá zahŕňala dnešné Peru, Bolíviu, Ekvádor, juh Kolumbie a severnej časti Chile a Argentíny, mäso bežne nejedli, pretože ho nechávali na oslavy.
Denne konzumovala mäso len šľachta, pričom sám inka jedol len mäso bielej lamy rasy „cuyro“, ktorá sa stávala aj predmetom obetných obradov.
Kačice a biele morky tiež figurovali na jedálnom lístku Syna slnka a aj zemiaky z prvej úrody na celom území ríše.
Obyvatelia usporadúvali veľa osláv, lebo každá významná udalosť (narodenie, prvé strihanie vlasov, svadba, pohreb a pod.) bola dobrým dôvodom na to, aby pretancovali dni a noci. Delili sa o to, „čo mali so sebou“, píše Olivasová a pripomína, že táto tradícia sa dodnes udržuje v mnohých andských dedinách.
Kniha odhaľuje aj techniky používané pri príprave pokrmov, napríklad varenie na horúcich kameňoch a balenie potravín do listov rastlín.
Na konzerváciu potravín Inkovia nepoužívali soľ. Naopak nosili hlavné potraviny až do najvyšších a najchladnejších oblastí Ánd, ktoré im slúžili ako „chladničkové skladisko“.
ČTK/EFE
