Klonované zvieratá trpia rôznymi defektmi, u ľudí by to bolo nebezpečnejšie. FOTO - ARCHÍV
i politické inštitúcie budú tento experiment všemožne podporovať. Vzniknutý klon pritom nikdy neopustí miestnosti britského laboratória, kde bol stvorený.
Vlani v januári bola v Británii legalizovaná jedna z foriem klonovania človeka tzv. terapeutické klonovanie alebo presnejšie nahradzovanie jadier bunky. Tak ako kedysi v prípade oplodnenia v skúmavke je dnes Británia opäť prvou krajinou, ktorá vytvorila regulačný rámec pre technológiu, ktorá je z morálneho hľadiska diskutabilná. Svet sleduje, čo sa stane ďalej.
Ako scenár k filmu
Pripomína to trochu scenár k filmu Woodyho Allena, ale pospiatky. Film Spáč z roku 1973 popisuje pokus naklonovať Hitlera z jeho vlastného nosa. Dnes naopak namiesto klonovania z „náhradných dielcov“ – teda náhradných buniek, ako sa hovorí v prípade reprodukčného klonovania – vedci dúfajú, že sa im podarí tieto náhradné dielce vypestovať klonovaním ľudí.
Prvá fáza tejto procedúry je podobná procesu, ktorý dal život ovci Dolly, prvému naklonovanému cicavcovi. Jadro ľudskej bunky sa vloží do vajíčka, z ktorého odstránili jadro. Vznikne embryo, ktoré sa však nevloží do maternice. Z bunkovej hmoty embrya sa odoberú embryonálne kmeňové bunky. Tieto bunky sa môžu stať akýmkoľvek typom bunky v tele, je v nich teda potenciál pre liečbu mnohých chronických chorôb. Z kmeňových buniek nemôže vzniknúť dieťa.
Británia síce legalizovala terapeutické klonovanie, ale k reprodukčnému sa stavia veľmi nevraživo. Odmieta projekty v Ríme pôsobiaceho dr. Severina Antinoriho i dr. Panayiotisa Zavosa z Kentucky, ktorí chcú neplodným mužom dať šancu stať sa otcom tak, že by sa ich DNA zaviedla do vajíčka ich partnerky.
Dolly drží diétu
Reprodukčné klonovanie so sebou nesie veľa morálnych rizík – najmä bezpečnosť. Vedci uznávajú, že ľudské klony môžu mať defekty. Vzhľadom na to, že vajíčko, ktoré získa nové jadro, ho musí rýchlo preprogramovať – musí mu dať všetky inštrukcie pre vystavanie celého ľudského jedinca, môže sa stať, že niektoré gény, ktoré sa majú „spustiť“, sa nespustia a naopak.
Tým sa zrejme dá vysvetliť, prečo niektoré klonované zvieratá majú problémy so srdcom, s pľúcami a imunitným systémom. A aj s líniou. Ovca Dolly – po piatich rokoch života stále plná sily a matka šiestich detí (všetky boli počaté tradičným spôsobom) – bola odjakživa bacuľka. Na návšteve Roslin inštitútu, kde Dolly naklonovali, som ju našla, chuderku, ostrihanú úplne dohola, ako na mňa so svojou statnou bránicou civie spoza cedule s nápisom „iba seno“. Aha, vojvodkyňa z Yorku nie je jedinou britskou celebritou, ktorá drží diétu.
Nadváhu vidno na prvý pohľad. Horšie je to s ďalšími poruchami, ktoré môžu byť pri zvieratách nepodstatné. Ak však ide o ľudí, bezpečnosť musí byť na prvom mieste. Diagnóza pred implantáciou v embryonálnej fáze nemôže ich existenciu odhaliť, pretože defekty, s ktorými sa pri klonoch stretávame, nie sú genetické mutácie.
U ľudí viac defektov
Ťažkosti vyvolané týmito defektmi sa môžu objaviť v akomkoľvek štádiu života klonovaného človeka. U ľudí by sme zistili oveľa širší rozsah defektov ako u zvierat, pretože ľudské správanie a psychológia sa dajú ľahšie analyzovať. Terapeutické klonovanie je teda asi bezpečnejšie ako reprodukčné, pretože chyby vzniknuté preprogramovaním by nemali vplyv na všetky bunky v tele, ale len na tú časť buniek, ktoré boli použité pri terapii.
K dnešnému dňu sa terapeutické klonovanie legalizovalo len vo Veľkej Británii. Zákon prijatý koncom minulého roku v Japonsku ho síce dovoľuje, ale zakazuje presun embrya do maternice. V marci tohoto roku schválila terapeutické klonovanie aj dánska etická komisia. Dostane sa niekedy niektorá z týchto krajín na povestnú šikmú plochu, aby nakoniec povolila aj reprodukčné klonovanie?
Záchrana či stvorenie života
Princípom šikmej plochy je to, že keď urobí niekto niečo, čo je ešte prípustné, urobí nakoniec i niečo ďalšie, čo však už prípustné nie je. Existujú dva typy šikmej plochy – logická a sociologická. Na logickej šikmej ploche človek skĺzne na samé dno a prijme morálne neprípustné správanie, pretože nevie, ako by ho odlíšil od prípustnej praxe. Na sociologickej šikmej ploche sa však dá klesať od jednej praxe k ďalším – hoci každá z nich je koncepčne celkom rozdielna – jednoducho preto, že existencia jednej vytvára sociálnu klímu otvorenú k nasledujúcim praktikám.
Terapeutické klonovanie sa z koncepčného hľadiska od reprodukčného diametrálne líši. Východiskový bod je síce pri oboch metódach rovnaký, úmysel však rozdielny. V prvom prípade je cieľom záchrana života vyliečením chorôb, ktoré sú zatiaľ nevyliečiteľné, napr. Parkinsonovej choroby či roztrúsenej sklerózy. Druhý prípad – stvorenie človeka klonovaním – majú na svedomí nielen sebecké dôvody – egocentrizmus alebo nepochopenie rozdielu medzi reprodukciou a zmŕtvychvstaním, ale trebárs aj pochopiteľný dôvod mať biologicky príbuzného potomka.
Začnú ľudia na základe terapeutického klonovania akceptovať i reprodukčné? Pochybujem. Terapeutické klonovanie má liečiť ľudí. Bunky vzniknuté klonovaním sú bunky toho istého pacienta. Ide o spôsob, ako pacienta liečiť bunkami vyprodukovanými jeho vlastným telom. Teda obdoba toho, keď si dnes pacient sám daruje krv pred operáciou.
Napriek tomu, že neverím v šikmú plochu zvažujúcu sa od terapeutického k reprodukčnému klonovaniu, som za to, aby zákony spoločnosti dali priechod jej hodnotám. V krajinách, kde je povolené klonovanie pre terapeutické účely, by stálo za to výslovne zakázať klonovanie reprodukčné.
ARLENE KLOTZKOVÁ
(Autorka je stálou odbornou pracovníčkou Múzea vedy v Londýne)
Copyright: Project Syndicate, jún 2001
