Špeciálny balón lenivo stúpa na oblohe. Pomaly dosiahne stratosféru, výšku asi dvadsať kilometrov. Trochu sa skrúti, prístroje sa dostanú do správnej pozície a celé zariadenie začne plniť svoju úlohu.
Jeho cieľom však nie je priniesť úchvatný pohľad, ktorý nepoznajú ani piloti väčšiny lietadiel. Dokonca ani demonštrovať, ako vysoko možno dopraviť meteorologické nástroje. Na jeho palube nie je ani niektorá z hračkárskych figúrok, raketoplán zo stavebnice či počítačová hra. Nie je to totiž ďalší reklamný pokus, skôr jeden z množstva podobných experimentov.
Balón má vyletieť do správnej výšky a potom z neho inžinieri z Harvardovej univerzity rozprášia množstvo drobných chemických čiastočiek. Majú napodobniť výbuch silného vulkánu a odrážať slnečné lúče späť do kozmu.
Takto chcú vedci pomôcť v ochladzovaní planéty i v boji s globálnym otepľovaním. Odrážanie svetla, prikrmovanie rias, sadenie stromov, ukladanie uhlíka do zeme či len rozsiahle natieranie domov na bielo. To všetko môžeme nazvať klimatickým inžinierstvom, prípadne kratšie - geoinžinierstvom.
Zatiaľ iba testy
Dosiaľ sa podobné praktiky spájali s vedeckou fantastikou. Niekde tam, v ďalekej budúcnosti si ľudia splnili svoj dávny sen a dokázali ovládať počasie. Veriaci už nepotrebujú šamanov a ich tancovanie okolo ohňa, veda im dala moc nad dažďom a slnkom, dokázala upraviť podmienky pôdy či len zvrátiť horúčavy alebo suchá.
V skutočnosti by to nemusela byť až taká vzdialená, a zrejme ani nepredstaviteľná budúcnosť. Aktivisti z ETC group, ktorí sa preslávili bojom proti podobným praktikám, totiž upozorňujú, že v takzvanom západnom svete sú dnes geoinžinierske experimenty a vedecké výskumy úplne bežné.
„Naším cieľom nie je meniť klímu,“ krúti medzičasom hlavou David Keith, jeden z výskumníkov, ktorí plánujú do stratosféry vyslať svoj balón. „Chceme len v malom otestovať celý proces. Priame riziká sú veľmi malé,“ dodáva pre britský Guardian.
V skutočnosti však riziká nepoznáme. Aktivisti tvrdia, že podobné praktiky môžu mať vplyv na poškodzovanie už aj tak chatrnej ozónovej vrstvy či môžu narušovať lokálne ekosystémy.
Za pravdu im dávajú aj niektorí vedci. Tohtoročná štúdia v odbornom magazíne Earth System Dynamics napríklad ukázala, že takéto ovplyvňovanie stratosféry môže spôsobiť až dvadsaťpercentný úbytok zrážok – obzvlášť v Južnej Amerike. Briti aj preto zrušili svoj vlastný experiment so striekaním častíc do stratosféry.
Lenže takéto snahy môžu byť jedným z mála spôsobov, ako zvládnuť problémy s globálnym otepľovaním a meniacou sa klímou.
Budeme raz ovládať počasie? ILUSTRAČNÉ FOTO - SITA/AP
Na uhlík riasami
Tie poznatky majú takmer dvadsaťpäť rokov. Oceánograf John Martin si v roku 1988 všimol, že nedostatok železa bráni istým druhom fytoplanktónu - obzvlášť v južnom Tichomorí - v ich raste.
Ak by sme však drobným jednobunkovým tvorom, fotosyntezujúcim riasam, prvokom či siniciam dodali dosť železa, množili by sa, a následne by z atmosféry aj viazali uhlík, ktorý by neskôr klesal do oceánskych hlbín. Podľa Martina sa presne toto stalo v dávnej minulosti, keď kleslo množstvo oxidu uhličitého v atmosfére našej planéty.
K myšlienke využiť podobný postup aj v boji proti globálnemu otepľovaniu nemali preto vedci ďaleko. A pred rokmi sa pokúsili „prikrmovať“ morský planktón.
V roku 2004 tak morskí biológovia tento postup vyskúšali. Až tohtoročná analýza výsledkov však v magazíne Nature ukázala, že ono to funguje. A že každý atóm dodaného železa stiahol z atmosféry najmenej 13-tisíc atómov uhlíka. Tento uhlík napokon naozaj skončil hlboko v mori.
„Najmenej polovica sa dostala do hĺbok väčších ako kilometer,“ zdôrazňuje pre prestížny žurnál prvý autor štúdie Victor Smetacek z nemeckého Inštitútu Alfreda Wegenera. Dodáva však, že v skutočnosti vedci ani len netušia, aký vplyv by malo rozsiahlejšie využívanie tejto techniky na životné prostredie
„Jednoducho nevieme, čo by sa mohlo stať druhovému zloženiu,“ zdôrazňuje Smetacek. „No na tieto otázky môžeme zodpovedať iba ďalšími experimentmi, a medzi nimi musia byť aj dlhodobé, vrátane výskumu okolo Antarktídy.“
Boj proti morskej hladine
Súčasný Dohovor OSN pre biodiverzitu zakazuje takéto geoinžinierske projekty. Aspoň na prvý pohľad. Ten zákaz však platí iba vtedy, ak by výsledky podobných aktivít mohli zasiahnuť do rôznorodosti rastlinných či zvieracích druhov.
No aj tu platí výnimka, ak jestvujú solídne vedecké dôkazy o fungovaní takéhoto zásahu a prebehlo dôsledné zváženie všetkých rizík.
Preto sa už v blízkej budúcnosti môže geoinžinierstvo stať jediným spôsobom, ako napraviť škody, ktoré sme sami planéte spôsobili. Ak by sme napríklad chceli do konca storočia úplne zastaviť nárast hladiny morí, museli by sme podľa štúdie v magazíne PNAS stopnúť nielen vypúšťanie skleníkových plynov.
Do atmosféry by sme každý rok a pol museli vypustiť aj množstvo špeciálnych látok v takom množstve, akým bol extrémny výbuch filipínskeho vulkánu Pinatubo v roku 1991, keď došlo ku globálnemu poklesu teploty v priemeru o pol stupňa. Alebo by sme museli do kozmu vyslať bilióny maličkých satelitov, ktoré by tienili slnečné lúče.
Experimentálne kŕmenie fytoplanktónu železom alebo vypúšťanie balónov kdesi nad Nový Mexikom sú z takéhoto pohľadu stále iba neškodné zábavky.
