James Mellaart bol jednou z najkontroverznejších osobností svetovej archeológie. Preslávil sa výskumami Hacilaru a Çatal Hüyüku, no aj jedným z najväčších archeologických podvodov v dvadsiatom storočí.
BRATISLAVA. Objavil a skúmal dve z najvýznamnejších neolitických lokalít v Turecku. No s jeho menom sa spája aj takzvaná „aféra Dorak“, ktorá patrila k najväčším archeologickým podvodom v dvadsiatom storočí. James Mellaart zomrel 29. júla.
Rozhodla kniha
Mellaart sa narodil 14. novembra v roku 1925 v Londýne. Jeho otec bol historik umenia, špecialista na starých holandských majstrov. Keď mal iba šesť rokov, jeho rodina sa presťahovala do Leidenu, kde mu o päť rokov neskôr jeho strýko daroval knihu o starovekom Egypte.
Mladík sa vtedy rozhodol pre budúcu kariéru. Počas druhej svetovej vojny preto pracoval ako brigádnik v leidenskom Národnom múzeu starožitností, v najdôležitejšej holandskej zbierke starovekých pamiatok. Študovať však mohol až po vojne a dejiny staroveku a egyptológiu absolvoval na University College v Londýne.
Çatal Hüyük
V päťdesiatych rokoch sa Mellaart stal zástupcom riaditeľa Britského archeologického ústavu v Ankare. Vďaka tejto funkcii mohol viesť výskumy na lokalitách Hacilar (1957 až 1960) a Çatal Hüyük (1961 až 1963).
V tej dobe boli neolitické náleziská v strednom Turecku prakticky neznáme a v Hacilare bola preskúmaná len neolitická osada a eneolitické opevnenie. Çatal Hüyük však mal osídlenie z rovnakých období, pričom staršie fázy Mellaart nazval neolitickým mestom (datuje sa približne do rokov 7400-6000 pred našim letopočtom).
Toto sídlisko bolo postavené z pravouhlých domov natlačených vedľa seba. Do domov sa liezlo rebríkmi cez strechy, obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, dobytkárstvom a lovom a kosti svojich zosnulých pochovávali pod podlahy vlastných domov.
To však nebolo tým najväčším prekvapením. Vedcov zaskočilo, že lokalita bola preplnená umením: domy mali na omietke nástenné maľby, nachádzali sa tam i hlinené reliéfy aj sošky.
Ohromujúci bol však aj rozsah a pestrosť malieb, kde prevažovali leopardy a dobytok, unikátne scény s bezhlavými ľuďmi či výbuchu sopky (túto maľbu sa však nepodarilo zachrániť).
James Mellaart pri práci.
Aféra Dorak
Ak by ostalo iba pri týchto objavoch, Mellaarta by sme dnes považovali za významného archeológa a vedca. Preslávila ho však iná aféra.
Koncom päťdesiatych rokov sa mu údajne stala zvláštna príhoda. V roku 1958 zazrel vo vlaku ženu so starovekým zlatým náramkom na ruke. Zoznámil sa s ňou a tá ho údajne zaviedla domov, k ďalším starožitnostiam.
Žiadnu mu však nedovolila odniesť a Mellaart si ich mohol iba nakresliť. Zdokumentované artefakty sa takto vraj našli pri dedine Dorak na brehu Marmarského mora. Poklad mal okrem iného obsahovať aj strieborný meč, zlaté a strieborné náramky, obradné sekery a dýky či sošku bohyne z elektra - zliatiny zlata a striebra.
Ďalšou súčasťou mal byť fragment zlatej fólie s menom egyptského panovníka 5. dynastie, Sahureho, ktorý údajne pochádzal z kráľovského trónu.
Mellaartove kresby a článok vytlačili v Illustrated London News nasledujúci rok. Tvrdil v ňom, že predmety pochádzajú z kráľovských hrobiek yortanskej kultúry, ktorá v ranej dobe bronzovej susedila s Trójou.
Problémom však je, že nikto okrem Mellaarta nálezy z Doraku nevidel. Tureckú ženu sa vypátrať nepodarilo a jej údajný list povoľujúci publikovanie nálezu napísala pravdepodobne Mellaartova manželka Arlette.
Dnešné vykopávky na Çatal Hüyüku.
Po Çatal Hüyüku
Slávny vedec bol následne v Turecku obvinený z prepašovania artefaktov z Doraku do zahraničia (niečo podobné sa podarilo desaťročia predtým Heinrichovi Schliemannovi.)
Problémy nastali aj v Çatal Hüyüku, kde robotníci rozkrádali nálezy a predávali ich na čiernom trhu. V roku 1965 tak turecká pamiatková správa Mellaartovi nepredĺžila povolenie na archeologický výskum a vedec sa presunul naspäť do Británie, kde až do roku 1994 prednášal na Londýnskej univerzite archeológiu Anatólie.
Autor je egyptológ.
Aféra aj tajomstvá
Turecko zrejme ukrýva ďalšie tajomstvá - staré náboženské stavby a najstaršie sochy i reliéfy.
Lokalita Çatal Hüyük ešte neprezradila všetky tajomstvá. Od roku 1993 na nej prebieha medzinárodný výskumný projekt, ktorý vedie významný britský archeológ Ian Hodder.
Komplexnosť maľovanej výzdoby v neolitickej Anatólii zatiaľ nemá žiadnu obdobu, z lokality pritom vedci preskúmali len asi päť percent plochy.
Neolitické náleziská v Turecku však prekvapujú aj naďalej a Çatal Hüyük nebol jedinou impozantnou lokalitou.
Na náleziskách Göbekli Tepe a Nevalı Çori sa podarilo objaviť ešte staršie náboženské stavby a dosiaľ najstaršie príklady monumentálneho kamenného sochárstva a reliéfov, ktoré pochádzajú z obdobia predkeramického neolitu.
Seriózne egyptologické práce dodnes citujú nález z Doraku, je však veľmi málo pravdepodobné, že egyptský kráľ by komukoľvek posielal svoj trón.
O afére vznikla kniha ešte v šesťdesiatych rokoch a prípad zhrnula aj novinárka Suzan Mazurová.
Asi sa však nikdy nedozvieme, či Mellaart bol obeťou, alebo iniciátorom jedného z najväčších podvodov v archeológii dvadsiateho storočia.
Martin Odler
Autor: Martin Odler
