Z času na čas sa objavia v tlači príspevky, ktoré naznačujú, že základný výskum je drahý a pre našu krajinu prakticky zbytočný. Skoro každá vláda chce podporovať najmä výskum, ktorý prináša čo najrýchlejšie aplikovateľné poznatky.
Predchádzajúca vláda chcela mať výskum, ktorý by mohol mať aplikáciu v najbližších troch až piatich rokoch. Terajšia vláda počíta s podporou výskumu, taktiež najmä takého, ktorý bude mať aplikačné výsledky - našťastie už nepočíta až s takou krátkou dobou výstupu výsledkov do praxe.
Za päť rokov nemožno skoro v žiadnej oblasti doviesť originálny výsledok do praxe. Najdlhšie to však trvá v prípade liekov. Podľa firmy Pfizer vývoj jedného liečiva trvá 10 až 15 rokov z ktorých 5 až 10 rokov zaberú biologické testy. Celkový vývoj jedného liečiva stojí 800 až 1200 miliónov amerických dolárov (Novartis uvádza až 18 rokov a cenu 1800 miliónov dolárov).
O niečo ľahšie je to pri vývoji herbicídov. Vývoj trvá asi 10 rokov a stojí približne 250 miliónov dolárov.
Nové lieky
V tomto príspevku si dovolím uviesť niekoľko príkladov, ktoré potvrdia, že je potrebné zo štátnych zdrojov podporovať aj taký základný výskum, ktorý zdanlivo nemá žiadne aplikačné výstupy.
Príklady budú z oblasti chémie, a snáď nepriamo dokážu aj fakt, že chémia nie iba zlá, ničiaca životné prostredie a spôsobujúca choroby, ale že je aj dobrá a potrebná a teda snáď aj „zelená“.
Prvé príklady spadajú do posledných dekád minulého storočia. V tom čase sa začal veľmi búrlivý rozvoj chémie zlúčenín prechodných (vzácnych) kovov a ich komplexov. Tento výskum bol výrazne podporovaný veľkými grantovými organizáciami nielen v USA, ale aj v Európe a Japonsku.
Bola to čistá veda, zdanlivo bez možných aplikácií. Poznatky z tohoto výskumu však onedlho využili také významné koncerny ako sú Novartis, Syngenta, Monsanto alebo Merck, ktoré ich použili pri komplexoch prechodnými kovmi katalyzovanej výroby teraz najpredávanejšieho herbicídu metolachlor, ako aj liečiv L-DOPA, karbapenemových antibiotík, sitagliptinu alebo tenofoviru.
Na Prírodovedeckej fakulte UK sa teraz zaoberáme prípravou nových, ešte účinnejších ligandov (organických molekúl) pre prechodnými kovmi katalyzované reakcie a hľadáme aj nové reakcie, ktoré by sa dali takýmito komplexmi katalyzovať.
Špeciálne sa venujeme tzv. domino stereoselektívnym reakciám, pri ktorých sa produkt prvej reakcie neizoluje, ale ihneď reaguje s ďalším reaktantom (látkou) prítomnou v roztoku. Izolujeme až konečný produkt, ktorý je obohatený jedným z možných izomérov.
Proti vtáčej chrípke
Ďalší príklad je už z tohoto storočia, kedy sa začal intenzívne rozvíjať výskum takých katalytických reakcií, v ktorých katalyzátormi sú malé, opticky čisté, organické molekuly.
Táto tzv. organokatalýza bola vo svete opäť masívne podporovaná najmä zo štátnych zdrojov. Opäť je to zdanlivo nepoužiteľná veda. V tomto prípade však veľké koncerny zavčasu vycítili možnú použiteľnosť takýchto výsledkov a začali univerzitný výskum organokatalýzy podporovať - a jeho výsledky neskôr aplikovať.
Výsledky organokatalýzy našli už využitie pri zvýšení čistoty a zlepšení ekonomiky výroby lieku proti migréne (Telagepent, firma Merck) a liečiva proti zvýšenému tlaku (Aliskirin, firma Novartis).
Opäť sa môžeme pochváliť, pretože na našom pracovisku v tejto oblasti intenzívne pracujeme, najmä hľadaním a objavovaním lepších, aj netradičných reakčných podmienok pre organokatalytické reakcie, ktoré by sme chceli aplikovať aj pri modifikácií postupu prípravy Tamiflu, čo je liečivo proti vtáčej chrípke.
Autori sú organickí chemici na Prírodovedeckej fakulte UK.
Autor: Štefan Toma, Radovan Šebesta
