Osem atlétov napäto čaká na pokyn. Desaťtisíce ľudí na štadióne a milióny pri televíznych obrazovkách sledujú avizovaný útok na svetový rekord v hladkej stovke. Zrazu sa šprintéri čudne prehnú, naklonia dopredu a po výstrele štartéra vyrazia vpred. Po pár krokoch extrémne zrýchlia - až tak, že to bežný človek nemôže dokázať.
A vlastne by to nedokázal ani žiaden iný atlét z celej histórie tohto športu. Títo ôsmi pretekári sú totiž v čomsi výnimoční - sú to mutanti.
Podobná predstava môže vyzerať absurdne. Miestne aj medzinárodné športové zväzy dnes zakazujú množstvo chemických látok, ktoré by mohli športovcov zvýhodňovať. Hádajú sa, či pretekár s protézami namiesto nôh môže vôbec športovať so „zdravými" športovcami.
Občas si nie sú istí, či dotyčný pretekár je ešte atlétom, alebo atlétkou. A už vôbec nechcú uvažovať nad tým, aký vplyv môže mať na vrcholový šport génové inžinierstvo či operácie nie zo zdravotných, ale skôr z výkonnostných dôvodov.
Lenže takáto budúcnosť pravdepodobne šport čaká. Vďaka vede sa tak nezmenia len samotní športovci, no možno aj športy samotné.
Vedci pre športovcov
Stephen Turnock je britský odborník na hydrodynamiku a jeho výskum zväčša využívajú konštruktéri lodí. Pred minulou olympiádou v čínskom Pekingu si však jeho schopnosti najal britský olympijský tím.
Vedec zo Southamptonskej univerzity síce zostal pri prúdení a obtekaní, no vodu vymenil za vzduch a lode za cyklistov. Spolu so športovcami sa snažili prísť na spôsob, ako optimalizovať sedenie pretekárov, záber ich nôh – a vlastne celkovú techniku britských reprezentantov. Výsledok? Britskí cyklisti si z olympijských hier priniesli štrnásť medailí a Turnock teraz podobne pomáha britským plavcom.
„Britskému plávaniu chýba pochopenie hydrodynamických síl počas procesu plávania,“ hovorí vedec magazínu Nature. „Pri cyklistike niekoho vezmete do aerodynamického tunela a spýtate sa, aká je jeho najlepšia pozícia na zníženie odporu vzduchu. Je to komplexný proces, no z pohľadu dynamiky prúdenia je to relatívne jednoduché. Pri plávaní je však veľa premenných a všetko sa deje naozaj rýchlo vo veľmi rušivom prostredí.“
Britský vedec nie je jediný akademický odborník, ktorý sa snaží poradiť športovcom. Ak si odmyslíme všelijakých poradcov na stravu, prírodní vedci podobným spôsobom radia v rôznych krajinách – napríklad v Číne, Austrálii, Nemecku či v Holandsku.
Výsledkom sú drobné i väčšie zmeny v technike športovcov, v ich tréningu či v príprave pred výkonom. Jedným z najkontroverznejších je napríklad výskum, ktorý ukázal, že štart z kľaku nemusí byť rýchlejší ako zo vzpriameného postoja. Obzvlášť to platí pri šprintérskej štafete.
„Lenže v hre je aj množstvo psychologických faktorov,“ hovorí pre agentúru Reuters biomechanik Aki Salo. „Keď majú elitní atléti pocit, že sa im lepšie štartuje z kľaku, je ťažké presvedčiť ich.“
Podporovať doping?
Dnešný šport je ideálne prostredie pre vedu a vedcov. Obzvlášť, ak sa zaoberajú dynamikou, biomechanikou a chémiou.
Doping je jednou z najkontroverznejších tém súčasného vrcholového športu. Či sú to cyklisti, alebo vrhači gúľ, časť verejnosti vždy zostane presvedčená, že to bez zakázaných látok nepôjde. A že špičkové výkony vymykajúce sa schopnostiam bežných ľudí nie sú zapríčinené len rokmi tréningu, ale aj viac či menej šikovnou prácou chemikov a farmafiriem.
Vo svete športu však naozaj zúri boj medzi antidopingovými komisármi a ich laboratóriami na odhaľovanie nepovolených látok a inými laboratóriami (zväčša v Indii a Číne), ktoré sa snažia syntetizovať také látky, ktoré by sa nedali len tak ľahko odhaliť. Napokon už antický lekár Galén v staroveku odporúčal súťažiacim, aby jedli niektoré druhy rastlín, húb či surové vajíčka.
Čoraz častejšie sa však medzi vedcami ozývajú hlasy, že vzhľadom na rozšírenie dopingu je boj proti nemu dávno prehratý. A vrcholovým športovcom by vlastne malo byť umožnené užívať čokoľvek, čo dokázateľne nepoškodzuje ich zdravie.
„Ak je cieľom ochrana zdravia, potom doping pod lekárskym dohľadom je lepšou cestou,“ hovorí pre odborný magazín bioetik Andy Miah. „Svet by mal doplniť Svetovú antidopingovú agentúru prodopingovou agentúrou, ktorej cieľom by bolo investovanie do bezpečnejších foriem zlepšení.“
V skutočnosti sa na tomto mieste kontroverzná debata iba začína. Odborníci totiž upozorňujú, že mnohí najlepší svetoví športovci sú vlastne už teraz v istom zmysle mutanti alebo aspoň anomálie – a to aj keď neberú zakázané prostriedky.
V šesťdesiatych rokoch vyhral niekoľko zlatých medailí fínsky bežkár Eero Mäntyranta. Neskôr genetici zistili, že jeho receptory na hormón erytropoetín – neslávne známe EPO – boli vďaka genetickej mutácii efektívnejšie.
Výskumníci sa však pokúšajú aj o cielené zmeny. Posledných desať rokov experimentovania zväčša na myšiach ukázalo, ktoré kódujúce gény môžu mať vplyv na svalovinu, jej množstvo a rast či celkovú výdrž. V jednom z pokusov dokonca dala látka pokusnému hlodavcovi až o sedemdesiat percent väčšiu výdrž, než mali normálne myši.
Vedci však zdôrazňujú, že najväčší vplyv by takéto zásahy mali pri nešportovcoch či rekreačných športovcoch. Extrémne cvičeným atlétom už nie je príliš kam pomôcť. Lenže. V plávaní či v šprinte často rozhodujú stotiny sekundy. A tak aj maličká zmena môže mať vplyv na konečné víťazstvo.
Superšportovci
A čo ak by tá zmena nebola len malá? Naše dnešné schopnosti už teraz – alebo v dohľadnom čase – umožnia aj radikálnejšie zásahy. A tými nie sú len výmeny kĺbov či tkanív.
Jednou z možností by bolo napríklad implantovanie akýchsi plávacích blán plavcom. „Len zvážte tú možnosť transplantácie, ktorej výsledkom bude väčšie množstvo spojení medzi prstami na nohe, a aj zlepšenie plávania,“ zdôrazňuje pre Nature Miah. „Takýto typ zásahov do našich tiel pravdepodobne ľudia vyskúšajú len preto, aby mali nad súpermi výhodu.“
Zdal sa vám príklad so šprintérmi z úvodu pritiahnutý za vlasy? Možno už o pár rokov nebude. V snahe po dosahovaní stále lepších výkonov tak možno raz budeme pozerať na olympiádu, kde už nebudú pretekať „normálni“ ľudia. Z atlétov sa totiž medzičasom môžu stať pod tlakom kamier, fanúšikov a ambícií naozajstní superšportovci.
Hlavný zdroj: Nature
