Je to ďalšia z mnohých, obyčajných dediniek takmer na konci sveta. Pár chlapov pred krčmou, raz začas príde autobus, málo práce. Bežný život aj na východe Slovenska, ale aj na americkom vidieku či vo vzdialených oblastiach Kanady.
V pozadí, ďaleko mimo záujmu obyvateľov takýchto miest však zúri jedna z najdivokejších súčasných bitiek o životné prostredie. Environmentalisti a energetické spoločnosti sa obviňujú z hlúposti, trápnych štúdií, diletantstva a manipulácie s faktami. Dôvodom je plyn.
Množstvo údajne zeleného a stále potrebnejšieho plynu, ktorý kedysi dávno uväznila pod zemou bridlica.
Voda do zeme
Na povrchu to na prvý pohľad vyzerá ako ďalší z vrtov. K oblohe stúpa čudná veža na pevnej základni, obklopujú ju provizórne budovy a pár zásobníkov. No skutočný rozdiel sa nachádza hlboko pod zemou.
Získavanie plynu z bridlice je totiž zvláštny proces, ktorý vyžaduje svojské postupy. Takzvaná frakčná tekutina - zmes vody, piesku a (čiastočne tajných) chemikálií sa pod vysokým tlakom vstrekuje do bridlicového podložia.
To sa pod tlakom tekutiny štiepi a výsledkom je uvoľňovanie plynu, ktorý sa postupne dostáva na povrch, kde ho inžinieri zachytávajú, prípadne napoja na plynovody a posielajú ďalej.
Na prvý pohľad to vyzerá ako ďalší z množstva podobných postupov, akými sa po svete získava všeličo. Problémom je, že táto ťažba je relatívne nová. A dodnes sa poriadne nevie, aké predstavujú pre životné prostredie a miestne ekosystémy rizika.
Už teraz však vedci v odborných magazínoch upozorňujú na niekoľko problémov. Patria medzi ne nielen zemetrasenia, ale pravdepodobne aj znečistenie podzemnej vody a predovšetkým klíma.
Práve prebiehajúca klimatická zmena mala byť jedným z dôvodov, prečo politici a inžinieri radi rozprávajú o plyne. Pri jeho spaľovaní sa totiž do atmosféry uvoľňuje zhruba o polovicu menej oxidu uhličitého než pri spaľovaní uhlia a atmosféru neznečisťuje ani ortuť či oxid siričitý.
Horšie pre atmosféru?
Aj keď plyn získavaný z bridlíc môže vyzerať ako dobrá alternatíva, možno ňou nie je. V prvej polovici minulého roka sa v odbornom magazíne Climatic Change Letters objavila kontroverzná štúdia biogeochemika Roberta Howartha, ktorá vyvolala veľký odpor energetických a ťažobných firiem.
Vedec v nej tvrdil, že ak sa lepšie pozrieme na celý proces ťažby, bridlicový plyn môže byť pre klímu ešte horší ako uhlie. „Dôvodom je proces, akým sa tento plyn z bridlice získava," opisuje magazín Nature výsledky, ktoré rozhnevali ťažiarske spoločnosti.
Howarth spolu s kolegami tvrdil, že všetci akoby zabudli na metán, ktorý sa pri ťažbe, uskladnení a preprave takého plynu dostane do atmosféry. A metán je rádovo horší skleníkový plyn ako oxid uhličitý.
„Táto štúdia nie je dôveryhodná a je plná protikladov,“ odkázal vtedy vedcom Russell Jones, ekonomický poradca Amerického ropného inštitútu. „A hlavný autor je navyše evolučný biológ.“
Vedec sa však zrejme nemýlil. Tohtoročná štúdia amerického Národného úradu pre oceán a atmosféru (NOAA) naznačila, že úniky metánu sú zrejme ešte horšie, než si myslel Howarth. Meranie vzduchu ukázalo, že napríklad pri ťažbe na panve Denver-Julesburg uniknú do atmosféry asi štyri percentá plynu. A to v tom ešte nie sú zarátané straty pri potrubiach a distribúcii.
„Nejde mi o ospravedlnenie,“ hovorí tak pre februárové vydanie Nature Howarth. „Ale čísla NOAA sú veľmi blízko našim, možno o trochu vyššie.“
Atmosféra pritom nie je jediným problém. Ďalším sú možné zemetrasenia.
Možné zemetrasenia
Hydraulické štiepenie bridlice je zvláštny proces. Hornina sa musí fyzicky narušiť, aby z nej plyn mohol vôbec uniknúť. Pri tomto postupe môžu vznikať zemetrasenia – odborníci však zväčša tvrdili, že sú natoľko drobné, že ich vlastne ani necítiť.
To však nemusí platiť vždy. Arthur McGarr z Amerického geologického dozoru vytvoril model, ktorý jasne ukázal, že všetko závisí od množstva použitej frakčnej tekutiny. A ak je jej priveľa, môžu nasledovať relatívne silné otrasy. Až také, že v okolí vrtu sa budú triasť budovy.
„Ak vstreknete asi 10-tisíc kubických metrov, potom je maximálna veľkosť zemetrasenia okolo 3,3 magnitúda," hovorí McGarr pre Nature.
Geológ však pripomína, že vstreknutie 20-tisíc kubických metrov kvapaliny už v Austrálii spôsobilo zemetrasenie s 3,7 magnitúda. A v šesťdesiatych rokoch po 630-tisícoch kubických metrov nasledovali ešte silnejšie otrasy, ktorým vedci v americkom Colorade namerali až magnitúdo so silou 5.
Voda pri ťažbe z bridlice je vlastne vo všeobecnosti problémom. Aktivisti radi upozorňujú, že nik presne nevie, aké chemikálie dávajú spoločnosti do frakčnej tekutiny.
Energetici sa síce bránia, že tieto látky sú úplne bežné, v Spojených štátoch však niektoré zložky zostávajú súčasťou obchodného tajomstva. A podľa navrhovanej legislatívy sa k presným chemikáliám síce môžu dostať napríklad lekári, keď budú mať podozrenie na otravu pacienta, no nikomu ďalšiemu tieto údaje nemôžu poskytnúť.
Metán vo vode
Je preto otázne, či takáto chémia nemôže znečisťovať aj spodné vody. A či ich neznečistí samotný ťažený plyn. Minuloročný výskum publikovaný v magazíne Proceedings of the national Academy of Sciences totiž naznačil, že zhruba v kilometrovej oblasti okolo vrtov dochádza k značnému znečisteniu studní metánom.
„Videl som dokonca jedného miestneho, ako zapálil svoju vodu,“ hovorí Robert Jackson z Dukeovej univerzity pre magazín Science. Analýza izotopov ukázala, že tento metán naozaj pochádza z bridlice. Tiež však jasne vyvrátila podozrenia, že metán sa dostane aj do vzdialenejších studní - tie znečistili baktérie.
Čo teda s plynom z bridlice? Ak si už musíme vybrať medzi uhlím a plynom, vyberme si plyn – a technici musia prísť na spôsob, ako zabrániť jeho únikom do atmosféry. No jeho ťažba stále predstavuje veľké riziká a s tými musíme rátať aj vtedy, ak by sme ho chceli ťažiť na Slovensku.
