Veľký kus vápencovej steny križujú rozsiahle praskliny. Väčšie i menšie zárezy sa podobajú na moderné abstraktné obrazy zo začiatku minulého storočia. Nie je to však komplikovaná sieť rozpadávajúcej sa skaly, čo by vám pripomenula umelecké dielo.
Ak sa vyberiete do severošpanielskej jaskyne El Castillo a zahľadíte sa tam na okolité steny, uvidíte úchvatné vzorce červenej farby. Dávne ľudské dlane, na ktoré pravekí obyvatelia vyfúkli farebné pigmenty, zanechali po sebe výrazné odtlačky.
No medzi nimi nájdete aj čosi významnejšie - rôzne veľké červené body aj bodky. Pokrývajú rôzne miesta. Tie, kde skaly rozťali veľké zlomy. Miesta, kde sa podľa našich predkov zrejme mohli ukrývať brány do iných svetov. A tiež miesta, ktoré podľa nového výskumu „pokreslili" už pred viac ako štyridsaťtisíc rokmi.
Toto je najstaršie známe umenie. O tisícročia staršie ako uhlíkom namaľované zvieratá vo francúzskej jaskyni Chauvet-Pont-d'Arc. A o desaťtisícročia staršie ako slávne kone či býky z jaskynného komplexu Lascaux.
Drobná ochranná vrstva
Fakty
Jaskyňa El Castillo
- Objavil ju roku 1903 archeológ Hermilio Alcalde del Río.
- Je súčasťou rozsiahlejšieho archeologického komplexu v španielskej Kantábrii.
- V jaskyni sú rôzne nástenné maľby: body, ruky či podlhovasté štruktúry.
- Vedci zistili, že niektoré červené body majú najmenej 40 800 rokov.
Skúmanie pradávneho umenia trochu pripomína detektívku. Máte pred sebou na stene výsledok, neviete však kto, kedy a prečo ho namaľoval. A ľahko sa neodpovedá ani na jednu z otázok.
Pri odhaľovaní veku malieb síce pomôže datovanie pomocou rádiouhlíkovej metódy, no potrebujete organické látky. Napríklad uhlíky z minulých ohnísk, ktorými dávni ľudia maľovali na steny.
Ani vtedy však nemáte istotu, že obyvatelia minulého sveta len neprišli do jaskyne, kde na zemi našli ešte staršie ohniská, pričom pomocou týchto uhlíkov potom kreslili na steny.
Nie vždy sa dá táto metóda použiť. Napríklad ak naši predchodcovia nevyužili organický materiál. Vedci však pravdepodobne prišli s riešením. Ak sa ukáže, že nová metóda britského tímu Alistaira Pikeho z Bristolskej univerzity funguje, môžu sa odborníci pozrieť aj na vek dosiaľ nedatovaných malieb. A umožní to rádioaktivita.
Mnohé maľby v jaskynných komplexoch totiž prekrýva tenká vrstva kalcitu. Namiesto skúmania malieb tak môžu vedci podľa štúdie v magazíne Science radšej skúmať čosi, pod čím sa tieto obrazce ukrývajú.
Keď totiž voda steká nadol stenami jaskýň, zanecháva po sebe vrstvičku uhličitanu vápenatého.
Táto vrstvička - podobne ako v prípade rastu stalagmitov a stalaktitov, prekrýva farebný obrazec. Ešte dôležitejšie však je, že takáto vrstva v sebe obsahuje malé množstvo rádioizotopu uránu 238, ktorý sa postupne rozpadá na tórium 230.
Ak vedci porovnajú pomer týchto prvkov, vedia určiť, aká stará vrstva je. A teda aj to, aký najmenší možný vek musí mať praveká maľba pod ňou. Čo, samozrejme, neznamená, že nie je oveľa staršia.
Pradávny odkaz
Moderní ľudia dorazili do Európy zhruba pred štyridsaťtisíc rokmi. Ak sú nástenné maľby staršie, zrejme ich vytvoril ktosi iný. Práve v tomto okamihu sa začalo medzi britskými vedcami uvažovanie o schopnostiach neandertálcov. „Je veľká šanca, že toto je neandertálske," komentoval preto svoj objav pre magazín Nature Pike.
Nie je to dávno, keď sme neandertálcov považovali za našich nedokonalých príbuzných. Slepú vývojovú vetvu evolúcie, ktorú vytlačili naši priami predkovia, mali sme ich za zaostalých praľudí, ktorí nezvládali ani normálny jazyk, tobôž zložitejšie abstraktné myslenie či pokročilejšie technológie.
Dnes už vieme, že to nie je pravda. Nielenže je v každom z nás malý kúsok neandertálca. Nedávne archeologické nálezy tiež ukázali, že neandertálci si vyrábali šperky z lastúr a zubov ulovených zvierat, ovešiavali sa perami vtákov a maľovali si na telá rôzne vzorce.
To podľa magazínu Scientific American znamená, že takmer naisto používali jazyk. A tiež to, že mali predpoklady na zložitejšie mentálne procesy, ktoré možno zdedili po nejakom našom dávnejšom predkovi. Ak vôbec platí, že neandertálci boli iným druhom rodu Homo ako my.
„Stále tu je nejaký zvyšok zaslepených akademikov, ktorí považujú neandertálcov za nekultúrnych divochov," zdôrazňuje aj pre National Geographic spoluautor vedeckej štúdie Joao Zilhao. „No myslím si, že každý objektívny akademik dnes musí akceptovať neandertálske umenie."
Otázne však je, čo vlastne červenkasté body roztrúsené po španielskej jaskyni znamenali. Odborníci sa domnievajú, že mohli mať náboženský alebo mystický význam. Nasvedčovalo by tomu ich umiestnenie.
„Namaľovanie jedného z bodov totiž zahŕňalo napríklad vyšplhanie po istom klzkom stalaktite," dodáva pre New Scientist Paul Pettitt zo Sheffieldskej univerzity. „Vyzerá to, že značili prechody do hlavných miestností. A možno to znamenalo nechoďte tam."
Iní vedci sa domnievajú, že štyridsaťtisíc rokov staré nástenné maľby mohli súvisieť s nejakou pravekou verziou šamanizmu a označovali priechody do „iných svetov". No nech bol účel dávnych obrazov akýkoľvek, možno sú jedným z posledných odkazov, ktorý nám až do dnešných dní zanechali neandertálci.
