Medzi konármi a lístím vykukujú zamračené tváre. Zrazu sa hustý porast rozhýbe a pár tmavých tieňov sa vydá na pochod. Našľapujú opatrne, vyhýbajú sa popadaným rastlinám. Napokon sa zastavia a kontrolujú koruny stromov. Akoby na čosi čakali.
Veliteľ z ničoho nič vydá hlasný zvuk, ostatní sa pridajú a rozbehnú k opustenej postave, ktorá nemá veľké šance. Ak bude mať šťastie, krvavú bitku prežije. A ak bude mať šťastie, už nikdy sa na toto miesto nevráti.
Revolúcia a vojny
Takýto príbeh nepochádza z niektorej zo svetových džunglí, kde sa špeciálne vycvičené jednotky ľudských bojovníkov snažia preniknúť na územie protivníka. V takýchto príbehoch dokonca ani nevystupujú zamaskovaní ľudia – je to totiž svet šimpanzov.
No aj v tomto svete platí jasná hierarchia, kľúčové je vlastniť zdroje a neposlušnosť sa trestá. A aj tu sa uzatvárajú spojenectvá, vedú trestné výpravy, zabíja z „politických“ dôvodov a organizujú sa puče proti „vládcom“.
Vedci už dávno zistili, že s našimi najbližšími zvieracími príbuznými máme rovnakú „záľubu“ viesť konflikty. Predpokladá sa, že pochádza ešte od nášho spoločného predka, ktorý žil niekedy pred piatimi až siedmimi miliónmi rokov.
Od šimpanzov učenlivých sa však v čomsi zásadnom líšime. A toto niečo – umenie systematickej vojny - odštartovalo v okamihu, keď sa naši dávni predkovia usadili a začali sa venovať pestovaniu plodín a chovu dobytka.
„Aj keď dôkazy o individuálnych vraždách zabiehajú až stotisíce rokov do minulosti, porovnateľné znaky o vedení vojen chýbajú pred neolitickou revolúciou,“ píše v špeciálnom vydaní magazínu Science venovanom ľudským konfliktom holandský etológ Frans de Waal. „To ešte neznamená, že vojny predtým neboli. No väčšinu našej prehistórie sme boli kočovní lovci a zberači, ktorí neboli práve povestní svojimi vojnami.“
Naši predkovia sa však zmenili v okamihu, keď vedľa seba začali nažívať veľké skupiny ľudí. Rozsiahle krvavé bitky, masakre a dokonca genocídy sa podľa dosiaľ známych archeologických nálezov objavili niekedy pred šesťtisíc rokmi. V dobe, keď vznikali prvé mestské štáty.
Dávna vojna
Hamoukar je jedno z najvýznamnejších starovekých nálezísk. Kúsok na západ od neho leží ďalšie podobné miesto, rovnako významný Tell Brak – kedysi prezývaný Nagar. Náleziská na severovýchode Sýrie naznačujú nielen to, že vznik organizovaných spoločností v prvých väčších „mestách“ môže byť o čosi starší, než hovorili staršie výskumy. Ale aj to, že nebývali úplne mierumilovné.
V Hamouakre archeológovia objavili stovky projektilov, ktoré vo svojich prakoch používali dávni bojovníci. Objavy z Tell Braku však boli ešte významnejšie.
Tím Augusty McMahonovej z Cambridgeskej univerzity sa rozhodol, že preskúma podozrivé časti pradávneho miesta. Na prvý pohľad pripomínali pohrebiská, no boli nejaké zvláštne. Vedci napokon zistili, že v skutočnosti sú to masové hroby – pozostatok po rozsiahlej bitke či bitkách, ktoré sa odohrali niekedy okolo rokov 3800 až 3600 pred naším letopočtom.
V najväčšom z hrobov archeológovia objavili stovky ľudských tiel, ktoré nemali viac ako tridsaťpäť rokov. A pozostatky obyvateľov dávneho sveta naznačovali, že títo ľudia zomreli naraz, násilnou smrťou a ešte predtým, než ich telá ktosi nahádzal do hrobu, nechal ich niekoľko týždňov či dokonca mesiacov pohodené na povrchu.
„Títo mŕtvi boli nepriatelia,“ tvrdí preto McMahonová. „A po ich smrti nasledovala veľká oslava, pri ktorej zabili 75 kusov dobytka a tristo oviec,“ dodáva vo svojom texte pre Science editor magazínu Archeology Andrew Lawler. „Ich pozostatky boli nahádzané na vrchu tiel, až potom boli zakryté hlinou.“
Odborníci preto odhadujú, že toto môže byť prvý známy dôkaz o vedení „vojny“ – teda väčšieho, dobre zorganizovaného konfliktu, ktorý zahŕňal množstvo obyvateľov. Už to nebolo klanové vybavovanie si účtov ani pomsta. McMahonová dokonca tuší za tým pradávnu občiansku vojnu.
„Skoré komplexné spoločnosti boli schopné vytvoriť oveľa efektívnejšie smrtiace nástroje,“ myslí si aj archeológ Glenn Schwartz. „Mali na to administratívne aj technologické kapacity a, samozrejme, dostatočný počet ľudí.“
Bezpečnejší svet
Na prvý pohľad to vyzerá, že v okamihu, keď ľudia začali žiť vo väčších skupinách a boli schopní rozpútať rozsiahle vojny, prestal byť svet bezpečným miestom. Paradoxne, pravdou je presný opak.
Druhá svetová vojna bola azda najkrvavejším konfliktom v dejinách ľudstva. Odhaduje sa, že po sebe zanechala okolo šesťdesiat miliónov mŕtvych. Napriek takémuto vysokému číslu však štatistiky ukazujú, že to bolo „len“ zhruba dva a pol percenta vtedajšej populácie zeme.
Aj nacistické Nemecko či stalinský Sovietsky zväz – nepochybne zverské režimy – boli bezpečnejším miestom na život, než napríklad svet lovcov a zberačov či prvých roľníkov. Tam býval obeťou vzájomných sporov a útokov až každý desiaty člen skupiny.
Ešte aj počet násilných úmrtí medzi súčasnými roztrúsenými skupinami lovcov a zberačov je vyšší ako v divokých štvrtiach veľkých miest. A antropológovia dokonca odhadujú, že v prípade dávnych skupín bola pravdepodobnosť takejto násilnej smrti takmer štyrikrát väčšia než u človeka, ktorý žil počas druhej svetovej vojny.
Je však pravdou, že veľké štáty vedú aj väčšie vojny. A nové technológie umožnili masovejšie zabíjanie. Paradoxne však nebol svet menej bezpečným miestom pre život.
Našťastie okrem agresivity a tendencie bojovať máme spolu s našimi dávnymi príbuznými, ale aj s primátmi či dokonca veľrybami a havranmi spoločné ešte čosi ďalšie – empatiu, schopnosť uzmierovať sa a predchádzať konfliktom, ktoré by mohli spoločnosti viac ublížiť ako pomôcť.
Hlavný zdroj: Science, VOL 336, ISSUE 6083
