ilo a ľudský mozog je stále fascinujúca záhada, ukrytá v najdokonalejšie organizovanej štruktúre v kozme (aj keď, kto vie?). Ale ak niečo také skutočne uvarila niekoľkomiliónov rokov trvajúca evolúcia v akejsi prvotnej polievke zloženej z amoniaku, oxidu uhličitého a metánu, ohrievanej len slnečnými lúčmi, potom klobúk dolu pred evolúciou. Aj pred Darwinom, ktorý do tejto zvláštnej kuchyne trochu nazrel zo svojej lode Beagle.
Náš mozog začína prichádzať na tento svet len ako koncentrovaná skupina buniek v maternici (tvrdia vedci). Ich migrácia (teda migrácia buniek, nie vedcov, aj keď vedci tiež s obľubou migrujú), je geneticky naprogramovaná tak, aby nakoniec doputovali až do mozgu (pre mňa je záhadou, prečo nedoputujú trebárs do pečene alebo do žalúdka). No a v mozgu im už neostáva iné ako časom začať lúštiť matematické záhady, učiť sa naspamäť hlavné mestá štátov, prípadne skladať hudbu alebo sa pripravovať na kariéru šachového veľmajstra (o tých mozgoch, ktoré od narodenia začínajú rozmýšľať o tom, ako ošmeknúť iných, nepíšem, píše sa o nich na iných miestach týchto novín).
Legendárny veľmajster Korčnoj pred dvadsiatimi rokmi tvrdil, že v najvypätejších okamihoch partie by jeho mozog bol schopný osvetliť veľkú sálu; vtedy ešte neboli experimentálne metódy na takej úrovni, aby výskumníci naozaj zmerali, ako sa správa mozog Korčného pri hre. Gabriela Scheelerová z Norimbergu však už s pomocou magnetickej rezonancie celkom nedávno prenikla do mozgov interprétov vážnej hudby, a zistila, že niektoré časti ich mozgu sa pri hre správajú inak (vraj akosi ekonomickejšie) ako zodpovedajúce časti mozgu iných ľudí. U šachistov a nešachistov by bol rozdiel tiež zmerateľný asi najmä v rýchlosti reakcií a v umení sústrediť sa na problémy virtuálneho (teda neexistujúceho) sveta.
U zvlášť nadaných amerických detí sa vyskytuje určitá sekvencia na šiestom chromozóme (presne uprostred génu IGF2R) oveľa častejšie než u zvyšku populácie. Zaujímavé pritom je, že tento gén (azda gén geniality?) má vzťah aj k rakovine pečene a pravdepodobne ešte k veľkému množstvu iných vecí, o ktorých vedci (zatiaľ) nič nevedia. Ako však tvrdí Pribram, pokiaľ ide o mozog, zatiaľ na mnohé vedci nedostávame odpovede, lebo nevieme položiť správne otázky. Nemáme na to vhodné slová, nemáme na to správny jazyk.
Môžeme sa však zatiaľ uspokojiť aspoň s konštatovaním: ak nemáme geniálne dieťa, nevešajme hlavu. Namiesto toho máme istotu, že gén IGFR2R sa náhodou niekedy nezblázni a namiesto do geniality sa nepustí do pečene. S takým génom totiž nikdy neviete, na čom vlastne ste. (ač)
